We are using cookies to give You the best experience on our site and we need to tell You about it. Cookies are files stored in Your browser and are used by most websites to help personalise Your web experience. If You "ACCEPT" setting, You are agreeing to our use of cookies. Accept!

The Neverhood - Chodba Záznamov (SK Preklad)

Point-and-Click Adventúra, Singleplayer, The Neverhood Inc., October 31, 1996
Point-and-Click Adventúra, Singleplayer, The Neverhood Inc., October 31, 1996

The Neverhood - Chodba Záznamov (SK Preklad)

Postby Brut » 11 Jan 2018, 23:02

V druhom príspevku je kompletný preklad vytovrený iniciatívnym fanúšikom KlayKapom - klik

Spolupracovali: Spade, Luana, RFucik, piper21, kubinko, Fiľo, Ondrej...

Úvod

Som Quater. Čítaj moje slová a buď mojím priateľom.
Otec mi prikázal zapísať pravdu minulosti, takže čitatelia zistia, kto bol pred nimi.
A tak som dal každému z mojich siedmich synov jednu z týchto samovyrývaných hlinených stien, ktoré zaznamenávajú históriu.
Tento múr automaticky zaznamenáva všetky činnosti v tomto svete a v ostatných iných svetoch vrátane každého z múrov.

Hľa. Ten, kto pošpiní záznamy na týchto stenách, bude považovaný za nepriateľa Otca. Už vôbec nebudem mať viac rád toho, kto to spraví.
Túto stenu vytvoril Otec. Naučí ťa ako získať vedomosti, integritu a schopnosti pre riešenie problémov.
V každom z našich životov musíme spraviť rozhodnutia. Keď príde tento čas, buď pripravený spraviť správne voľby.
Pokračuj v tom, čo vieš, že je pravda, aj keď je veľakrát náročné ju vidieť. Tieto steny môžu obsahovať len tú pravdu, ktorú poznáš.
Quater.

Otec

Otec je láska ktorú nikto nikdy nevidel. Otec je mimo nášho chápania. Všetci ľudia vedia, že tu bol skôr než čokoľvek predtým. Je šťastný a teší sa z existencie. Hovorí sa, že je veľký a mocný; a pokiaľ vieme, nikto iný tu pred ním nebol. Je z druhej strany. Nikto nikdy nebol na druhej strane, ale je to údajne nádherné miesto, kde je mier, bez umierania.

Quater

Quater je jediná bytosť, akú Otec kedy stvoril. Po dlhé veky bol Otcovým dobrým priateľom. Quater je oficiálnym prostredníkom medzi všetkým živým a Otcom. Keďže on sám bol Otcom vytvorený, len veľmi málo sa dá z pohľadu na Quatera zistiť o Otcovi. Ale, pokiaľ bolo niekedy niekomu niečo o Otcovi známe, bol to Quater, kto to odhalil. Quater vyrobil sedem korún pre sedem bytostí, ktoré stvoril, aby ich Otec schválil. Quater opustil pohodlie Otcovej prítomnosti, aby osídlil nový svet, kde by jeho bytosti mali svoje vlastné miesto, aby sa s Quaterom zžili.

Ogdilla

Quater vytvoril Ogdillu ako akýsi pokus. Dal Ogdillovi korunu, aj keď ten nemal hlavu, na ktorú by si ju mohol nasadiť. Ogdilla je masa modrého dymu, ktorý si ledva uvedomuje samého seba. Hovorí sa, že Ogdilla je duchom dobrodružstva, keďže v deň svojho zrodu opustil Quaterovu domovinu, aby bez prestania cestoval...
Pozbieral veľa častíc vesmíru, ktoré si na Ogdillovom chrbte vytvorili šťastný domov.
Ogdilla je teraz miliónkrát väčší než bol, keď ho Quater stvoril, a medzi jeho obyvateľov patria aj Zrnká Rilonatu.
Zrnká Rilonatu boli v neprestajnom konflikte so Zrnkami Tyče. Zrnká Tyče pestovali na Ogdillovom chrbte jedlo, za použitia vlastných slín. Zrnká Rilonatu nemali sliny, ale obývali veľkú väčšinu Ogdillovho chrbta. Zrnká Rilonatu boli zhnusené všetkým tým pľutím Zrniek Tyče a neboli nadšené, ani keď do slín šliapli.
Napätie medzi Zrnkami Rilonatu a Zrnkami Tyče trvalo po stáročia. Konflikt nikdy neprerástol do fyzického násilia, ale prišlo na veľa fňukania, urážania, zapálených úškrnov, nepokojov a tak ďalej. Toto obdobie je známe ako "Oobla Senchter Hakkt," alebo "Trojtisícročný konflikt," hoci skutočne trval len niečo okolo dvoch a pol tisícročí. Počas "Oobla Senchter Hakkt," došlo k incidentu, ktorý všetky Zrnká prinútil zabudnúť na svoju rozdielnosť a zároveň konflikt ešte zhoršiť.
Na dvadsiaty siedmy deň ôsmeho mesiaca, počas jedenásteho roku prvého storočia druhého milénia "Oobla Senchter Hakkt," sa Zrnká Rilonatu zobudili, aby našli čudesného tvora gigantických rozmerov spať v Screnchyskom Parku. Pri jeho hlave, kde počas spánku slintal, sa vytvorilo jazierko. Ako ubiehali ranné hodiny, okolo titana sa začal zhromažďovať dav Zrniek. Čím bol dav väčší, tým viac Zrniek začalo medzi sebou hovoriť. Vrava sa nakoniec stala tak hlasnou, že sa obor zobudil a posadil sa. Gigant vyceril svoje zubiská a zavrčal na nich z hĺbok svojho obrovského tela. Zrnká ho zo strachu, že ich zožerie zaživa, začali kŕmiť. Obor si mohol poľahky do úst napchať tri alebo štyri z nich. Vyzeral bizarne, dokonca aj na obra; nepodobal sa na nič, čo dovtedy videli. Na jeho hlave bol mäsitý prstenec, ktorý začínal takmer úplne na vrchu, potom zatáčal dolu a k hlave sa znova pripájal na čeľusti. Tri Zrnká, stojace jedno na druhom, mohli stáť vo vnútri prstenca. Mal velikánske pery, ktoré zakrývali jeho obrovitánske zuby, kým Zrnká žiadne pery nemali. Nad perami, takmer na hornom konci tváre, boli dve guľaté veci s bodkami uprostred. Zdalo sa, že obor ich používa k pozorovaniu vecí, keďže bodky sa pohybovali a zamerali vždy na toho, kto k nemu prehovoril. Jeho trup bol v porovnaní so zvyškom tela malý, kým jeho nohy boli strašne dlhé. Z hrude mu trčali tri tŕňovité rohy.
Nakoniec sa Zrnká celé dni snažili prihovárať obrovi, so snahou zistiť, či je to priateľ alebo nepriateľ, ale bezvýsledne. Jeho druh reči znel príliš nízko, hlboko a hlučne; príliš im to pripomínalo chrčivé vrčanie, ktoré sa ozývalo z hlbín jeho tela. Zrnkám sa to nepáčilo a nerozumeli tomu. Nevedeli rozoznať, kde sa jedna slabika končila a iná začínala; a chápanie celých viest sa ukázalo byť beznádejne nemožným. Aby sa vyhli tomu, že by ho museli počúvať, ho Zrnká neprestajne kŕmili. Zrnká Rilonatu nedržali stráž, kde sa uvelebil obor; nikdy by ho nedokázali premôcť. Nech je ako chce, obor ich nikdy neohrozil. Kráľ Rilonat zamýšľal získať obrovu dôveru, takže by ho mohol použiť na ušliapanie Zrniek Tyče. Kráľ Rilonate často navštevoval Screnchyský Park, aby sa s obrom porozprával. Chcel naňho urobiť dojem, a tak prikázal najlepším artistom z rilonatského cirkusu, aby obra navštevovali. Kráľ nariadil monocyklistom robiť premety vo vnútri prstenca na obrovej hlave, zatiaľ čo výškový skokan predvádzal akrobatické skoky z jeho gigantických pier do suda vody pri obrových nohách. Počas týchto ukážok cirkusantských schopností obor nerobil nič, iba nepohnute stál a usmieval sa. Dokonca aj keď sa cirkusanti hojdali na hrazdách zavesených na troch bodcoch trčiacich mu z hrude, obor stál ako kamenná socha s hlúpym úsmevom na tvári. Kráľ Rilonat zdvojnásobil svoje snahy s obrom komunikovať, keď videl, že gigant neubližoval cirkusantom, ktorí sa predvádzali na rôznych častiach jeho tela.
Deň za dňom prichádzal kráľ Rilonat za obrom, aby sa opakovane pokúšal obrovi vysvetliť, aby šiel a pošliapal Zrnká Tyče. Obor sa na kráľa často usmieval; pokýval hlavou, keď kráľ pokýval hlavou; pokrútil ňou, keď svojou pokrútil kráľ. Keď sa kráľ Rilonat plesol po čele, aj obor sa plesol po čele. Keď kráľ napodobnil chôdzu a ukázal smero, kde ležalo Kráľovstvo Tyče, obor vstal a zatancoval. Kráľ Rilonat bol hnevom celý bez seba! Kým obor stále tancoval, kráľ nariadil všetkým Zrnkám Rilonatu, aby naňho hádzali veci. Keďže celý čas obra len kŕmili, jediné, čo so sebou mali, bolo jedlo, a tak naňho hádzali aspoň to.
Obor sa snažil zjesť čo najviac jedla, ktoré naňho hádzali, ale nedokázal vyrovnať zúrivé tempo, akým naňho Zrnká Rilonatu jedlo hádzali. Otočil sa a odišiel od nich, mieriac smerom, kde ležalo Kráľovstvo Tyče. Keďže Zrná Rilonatu hádzali na obra tak veľa jedla, bez ohľadu na to, kam stúpil, pošliapal ho. S každým krokom sa viac a viac jedla rozpleslo na jeho chodidlách. Zrnká Rilonatu jasali a tlieskali a poskakovali hore a dolu, keď obor pokračoval smerom k Tyči! Obor sa otočil a pozrel na Zrnká, takže prestali jasať a pripravili sa hádzať na obra ďalšie jedlo. Ale obor sa nevrátil; pokračoval smerom, ktorým mal namierené, na Kráľovstvo Tyče.
Tak sa Zrnká Rilonatu pustili do veľkolepej oslavy! Dúfali, že akonáhle obor dosiahne Kráľovstvo Tyče, rozpučí Zrnká Tyče,ktoré boli takou obtiažou Kráľovstvu Rilonatu. Kráľ Rilonat predniesol pozdvihujúci prejav:
"Tak to by sme mali, čo sa obra týka! Myslím, že sprostému kolosu dlhujeme našu vďaku, pretože zakrátko pošliape Zrnká Tyče a urobí z nich kašu! Jeho obrovská noha okamžite rozdrví nášho odvekého nepriateľa. Rozpučení pod tým mamutím monštrom, z tých neznesiteľných bastardov nezostane viac než špina, ktorou vždy boli. Sme naveky zachránení od ich neznesiteľného fňukania, vysmievania a ponižovania. Ten slaboduchý titan je našim národným hrdinom! Detinský hlupáčik, bude najvýznamnejšou postavou rilonatských dejín. Na celom Ogdillovi sa nič nevyrovná jeho tupohlavej rozľahlosti, ale konečne nám pomohol. Neuveriteľne hlúpy gargantuan, je koniec - koncov dobré, že sme sa ho zbavili. A predpokladám, že by sme tomu prostoduchému monštru mali byť vďační, že nepošliapal aj nás. Nenapadá ma žiadny dôvod, prečo by sa sem mal vracať...vás?"
Medzitým Zrnká Tyče začuli obra ešte predtým, než ho uvideli. Každý jeho krok rozochvel ruinami pokrytý povrch Ogdilly ako blanu bubna. Zhŕkli sa do vystrašených skupiniek, čoraz viac a viac rozrušených, ako sa rámus približoval. A potom ho uvideli! Uvideli jeho prstencovitú hlavu, jeho veľké pery, a bodce trčiace mu z hrude. Ale čo na nich urobilo najväčší dojem, boli jeho nohy. Vlastne, čo na nich najväčší dojem urobilo v skutočnosti, bolo, čo mal nalepené na chodidlách. Všetko to jedlo, čo pošliapal, vyzeralo nechutne, ale Zrnká Tyče nevedeli, že je to jedlo. Zrnká stuhli v ohromenom tichu. Vedeli, že obor prišiel smerom od Kráľovstva Rilonatu. Od toho bodu to prenechali fantázii.
Zrnká Tyče boli presvedčené, že obor Zrnká Rilonatu udupal na kašu. Ako sa obor približoval, davom sa rozšírilo, že obor skoncoval so Zrnkami Rilonatu a teraz prichádzal do ich kráľovstva, aby ušliapal aj ich. Niektoré zo Zrniek sa s krikom rozutekali; ale väčšina sa nepohla, vediac, že nemôžu utiecť obrovým strašným nohám. Potom jedno Zrnko Tyče začalo tlieskať. Sprvu si Zrnká stojace vedľa neho, mysleli, že zošalel, ale po chvíli sa pridali. Čoskoro tlieskala malá skupinka. Potom tlieskala väčšina davu a začali jasať a skákať hore a dolu, kým sa obor približoval. Usúdili, že keď si obor bude myslieť, že sa tešia z toho, že Zrnká Rilonatu boli rozdupané na puding, obor ich ušetrí a bude súhlasiť s tým, že sa stane ich hrdinom.
Keď obor dosiahol dav, výskali a radovali sa ešte pár ďalších minút. Potom sa dav rozišiel a kráľ Tyč podišiel dopredu. A tam, pred svojím ľudom a obrovými nohami, prehovoril: "Ó, Veľký Obor! Ďakujeme ti, Mocná Kolosálna Spriatelená Vec, že si pošliapal Zrnká Rilonatu a spravil z nich kašu! Tvoja obrovská noha v mihu rozdrvila nášho dávneho nepriateľa. Rozmliaždení pod tvojim mamutím telom, títo nevýslovní ohydioti (ohyzdní idioti) boli zdegradovaní na špinu, ktorú vždy predstavovali. Sme navždy zachránení od ich neprestajného fňukania, vysmievania a ponižovania. Ty, Veľkolepý Titan, si naším národným hrdinom! Ó, Zabijácky Poskakovač, budeš najväčšou z postáv dejín Tyče. Na celom Ogdillovi sa nikto nevyrovná tvojej famóznej veľkosti. Ty, Úchvatný Gargantuan veeeeeľmi veľký tvor, budeš podo mnou zastávať druhé miesto, pokiaľ, samozrejme, nechceš byť prvý. Mimochodom, ďakujeme ti, fenomenálny gigant, veľmi ti ďakujeme, že si nepošliapal aj nás. Môžem ti ponúknuť len naše skromné kráľovstvo, Úžasné Monštrum, ako odmenu za nádherný čin, ktorý si dnes vykonal. Nie je to, samozrejme, kráľovstvo hodné tvojej monumentálnej veľkoleposti; nebude sa ti veľmi páčiť. Pravdepodobne sa ti nebude páčiť nič z toho, čo ti môžeme ponúknuť, keďže je to všetko nepatrné v porovnaní s tvojou gigantickou rozľahlosťou. Ale isteže, všetko, čo máme, je tvoje, ale neviem, čo s tým budeš robiť. Pýtam sa, rozumieš mi?"
Obor sa usmial na Zrnká Tyče, ktoré sa usmiali naňho, pokým k nim neprehovoril. Zrnkám jeho hlas znel hlboko, pomaly a ťažkopádne. Vymenili si pohľady a pokrčili plecami. Zrnká Tyče sa rozhodli každý vrátiť k tomu, čo robili, než prišiel obor. Ako odchádzali, neprestávali sa obzerať ponad plece, aby sa uistili, že obor nedvíha jednu zo svojich veľkých nôh, aby po nich šliapal. Z miesta, kde stál, sa nepohol a usmieval sa, kým sa im nestratil z dohľadu.
Na druhý deň bol obor na tom istom mieste, kde ho Zrnká Tyče zanechali, len s tým rozdielom, že sedel. Tak sa Zrnká vrátili k svojim každodenným povinnostiam a občas sa obzreli na obra, aby sa uistili, že sa nerozhodol vstať. Toto sa niekoľko dní nezmenilo. Nakoniec sa obor postavil a začal niektoré Zrnká nasledovať. Zdalo sa, že ich pozoruje, ako sa venujú svojim každodenným činnostiam. Vždy, keď ich pozoroval, sa usmieval, len už nie tak zoširoka. Deň po dni, mesiac po mesiaci, sezónu po sezóne sa díval, ak obrábajú svoje polia, od sadby po zber.
Pri zbere úrody si mnohé Zrnká všimli, aký chudý obor vyzerá a ako málo sa usmieva v porovnaní s tým, keď prišiel do Kráľovstva Tyče. Počas rozhovorov si uvedomili, že od jeho príchodu ho nikto nevidel nič jesť. Niekoľko Zrniek sa dalo dokopy a priniesli mu jedlo. Keď uvidel, že mu priniesli jedlo, obor sa zhrozil! Vstal a dal sa na útek, ďaleko od kráľovstiev Tyče a Rilonatu.
Nie je žiadny oficiálny záznam o tom, kedy sa obor naposledy ukázal alebo kto ho videl, ale zopár Zrniek z oboch Kráľovstiev tvrdí, že jedno skoré ráno videli obra stúpať do nebies niekoľko rokov po tom, čo ušiel z Kráľovstva Tyče.
Približne v čase obrovho úteku sa do Kráľovstva Tyče dostali špióni z Kráľovstva Rilonatu a uvideli, že Zrnká Tyče neboli vyhladené. Všimli si, že ich nepriatelia nemali ani jedinej modriny! Táto správa sa dostala ku Kráľovi Rilonatovi, ktorý bol šokovaný a zronený tým, že Zrnká Tyče zasa raz preľstili jeho Zrnkové kráľovstvo. Nariadil vyslať do Kráľovstva Tyče delegáciu a porozprávať sa vyslancami tohto Kráľovstva. Keď delegácia z Rilonatu dorazila do Tyče, spôsobila veľké prekvapenie a vzrušenie. "Vy predsa máte byť rozpučení!" povedal vyslanec Rilonatu. "To vy máte byť rozpučení!" povedal vyslanec Tyče.
Napätie rástlo a lietali obvinenia! Každá strana vinila tú druhú z pretvorenia najslávnejšieho prejavu ich Kráľa na kopu lží. Delegácie si navzájom odporúčali odkázať svojim zákonným Kráľom, že medzi ich ríšami nikdy nebude mier. Ako opúšťali stretnutie, všetci si na seba fúkali nosy! "Oobla Senchter Hakkt" bola späť v plnom rozsahu.
Kráľa Rilonatu už unavovali tisícročné naťahovačky medzi jeho Zrnkami a Zrnkami Tyče. V zúfalom pokuse o úsvit mierového dňa požiadal o tajné stretnutie s Kráľom Tyče uprostred Ogdillu. V tridsiatom štvrtom mesiaci na druhý deň, počas osemdesiateho deviateho roku tretieho tisícročia "Oobla Senchter Hakkt," sa Králi stretli. Dvaja králi jednali celé týždne v snahe nájsť spravodlivé riešenia pre obe kráľovstvá, ale bez výsledku. Medzitým, sám Ogdilla bol tak unavený nesvárom na svojom chrbte, až roztrúsil všetky Zrnká Tyče na jednu polovicu chrbta a všetky Zrnká Rilonatu na druhú. Za strašného otrasu sa Ogdilla rozdelil na dve bytosti, ktoré sa vznášali nezávislé jedna na druhej. Jediným problémom bolo, že Kráľ Tyče skončil na polovici obývanej Zrnkami Rilonatu, a Kráľ Rilonat na tej časti Ogdillu, kde žili Zrnká Tyče. Zo začiatku bol Kráľ Rilonatu zrnkami Tyče považovaný za Kráľa Tyče, ale rýchlo ich opravil a vyhlásil, že je Kráľ Rilonat. Zrnká Tyče ho okamžite rozsekali na kusy a nakŕmili nimi svoju mlaď. Na druhej strane, Kráľ Tyče povedal Zrnkám Rilonatu, že on je ich kráľ, a keďže iba málo Zrniek Rilonatu vôbec videlo svojho kráľa, uverili mu. Nakoniec Kráľ Tyče prikázal Zrnkám Rilonatu, aby mu postavili obrovský palác, kde ubytoval svoje deti, ktoré boli napoly Zrnkami Tyče a napoly Zrnkami Rilonatu. Kráľ Tyče, vystupujúci ako Kráľ Rilonat, videl ešte za svojho života splynúť svoje Zrnká v harmónii, kde sa to považovalo za nemožné.
Zrnká Rilonatu nepestovali na Ogdillovom chrbte jedlo za pomoci svojich slín ako Zrnká Tyče; namiesto toho treli svoje hlavy o jemné, vlasovité, tráve podobné výrastky, ktoré sa nachádzali na rilonatskej časti Ogdillovho chrbta. Trenie spôsobilo, že statické napätie rástlo a rástlo, pokým medzi hlavami Zrniek nepreskakovali drobné oblúky bleskov. Ogdillov vplyv bezprostrednej blízkosti oblúčikov bleskov reagoval premenou na kocky veľké ako jedno sústo s príchuťou limetových prstových pochúťok nejaká miestna špecialita, zaujíma ma, ako to asi môže chutiť. Toto bol jediný zdroj potravy pre Zrnká Rilonatu.
Každých 247 dní (toto bola dĺžka roku pre Zrnká Rilonatu, vybraná dohodou, pretože nemali ročné obdobia) Zrnká organizovali výročnú hostinu nazývanú "Fillange per Jungi." Veľký deň začínal Koncertom Trenia, kedy všetko obyvateľstvo Rilonatu, tak mladí ako aj starí, trelo svoje hlavy o vlasovité výbežky, kým neklesli kompletne vysilení, neschopní pohnúť prstom. Asi 3 hodiny po tomto ošiali sa niektorým Zrnkám podarilo pozbierať toľko síl, aby sa postavili. Potom samčie Zrnká započali Zber Kociek, kým samičie Zrnká pripravovali gastronomické potešenia ako napríklad: kockové fondue, kockový šalát, opekané kocky, kockovú polievku, kocku a kocku-na-tyčinke (pre deti), kockovú paštétu, kockové filé, kockový koláč, kockové korenie, kockovú plnku, údenú kocku, kockový kebab, kockový sorbet, smaženú kocku, kockový zákusok, smažený kockový zákusok, grilovanú kocku, kockovú sekanú, kocku s polevou, kockové Pandowdy, vyrenú kocku, údenú kocku, kockový Thermador, kocku-na-ľade (pre dospelých), parenú kocku, marinovanú kocku, a, samozrejme, Zuzankinu kockovú bublaninu. Kým sa lákavé vône pripravovaných jedál vznášali vzduchom, tí, ktorí nemali nič na práci našli čas, aby sa zapojili do hier "Fillange per Jungi" , ako napríklad: "Poď Sem," "Hej, Práve Si Narazil Do Lakťa Môjho Kamaráta," "To Tam Budeš Len Tak Stáť," a "Toto Je Moje Vedro." Deň vyvrcholil tancom "Fillange per Jungi", ktorý predvádzali ležiaci na chrbtoch s nohami otrčenými tak vysoko do vzduch, ako to len šlo a prvú cenu dostali tanečníci, ktorých nohy boli najvyššie.
Kráľ Tyč, o ktorom si Zrnká Rilonatu mysleli, že je Kráľom Rilonatom, využil príležitosť "Fillange per Jungi" aby započal svoju kampaň o znovuzvolenie, keďže dvanásť dní po pikniku mali byť voľby. Zrnká volili každý rok, ale na výber mali len dve možnosti: Kráľ Tyč Zelený Lístok alebo Kráľ Tyč Fialový Lístok. V každom prípade bol Kráľ Tyč znovuzvolený.
"Fillange per Jungi" bol Zrnkami Rilonatu zabudnutý Deň Uzmierenia. Vedeli, že časoch minulých bol pre Deň Uzmierenia konkrétne stanovený dátum, ale zabudlo sa naňho ešte predtým, než Kráľ Tyč nastúpil namiesto Kráľa Rilonata. Prinajmenšom vedeli, že nejaký Deň Uzmierenia vôbec existoval, ale Zrnká sa nevedeli rozpamätať, prečo sa vôbec uzmierovali. Po tom, čo na trón nastúpil Kráľ Rilonat, Zrnko nazývané Hefamut počas búrania zlievárne topánok našiel nejasnú historickú zmienku o Dni Uzmierenia nazývaného "Fillange per Jungi." Kráľovi radcovia kráľovi poradili vyhlásiť nový "Fillange per Jungi" a prikázať oddeleniu marketingu, aby vymyslelo nejaké zábavné veci, ktoré by sa počas tohoto dňa dali robiť. Nikto si nevedel spomenúť na nič, čo by sa týkali zmierenia, takže na deň sa pamätalo z veľkej miery iba kvôli každoročnej hostine a tancu.
Zrnká Rilonatu koniec jedného a začiatok druhého dňa určovali tak, že mali Dennú Rozhodkyňu, ktorá držala Rozhodný kameň v upaženej ruke. Keď už Denná Rozhodkyňa nedokázala udržať ruku upaženú, deň bol vyhlásený za skončený a kameň prebrala iná Rozhodkyňa. Byť Dennou Rozhodkyňou bola prestížna pocta, ale žiadnemu samičiemu Zrnku nebolo dovolené vykonávať túto funkciu viac ako raz za rok.
Zrnká Rilonatu sa sobášili v trojiciach... Dvaja ženísi a nevesta, alebo dve nevesty a ženích. V oboch prípadoch ten príslušník trojice s dvoma manželmi alebo manželkami musel svoje "polovičky" každý deň striedať, byť partnerom jednej alebo jednému, a na druhý deň druhej alebo druhému. Každý Zrnkový rok , keď sa cyklus obnovoval, začínal manžel alebo manželka, ktorí boli v predošlom roku o deň ukrátení. Riloantský svadobný obrad bol krátky a jednoduchý: tri Zrnká sa v určený deň dostavili pred Kráľa; každý vyriekol svoje prísahy, ktoré pozostávali iba zo sľubu dodržať zvyk striedania, a sľubu nikdy nezoškarednúť. Prísahy boli opakované takto: Kráľ sa každého Zrnka postupne opýtal: "Sľubuješ ty, ___, že nikdy nezoškaredneš?" Na čo postupne odpovedali, "Áno." Potom, napríklad pokiaľ bol jeden ženích a dve nevesty, riekol kráľ ženíchovi:
"Opakuj po mne. Ja, ___, si ťa beriem, ___, za jednu zo svojich zákonitých manželiek, a teba, ___, za druhú svoju zákonitú manželku."
Žiadosť o anuláciu podávala väčšinou jedna z neviest alebo jeden zo ženíchov (v prípade jednej nevesty a dvoch ženíchov) pretože sa cítili ukrivdení tým, že ona alebo on neboli v prísahe menovaní na prvom mieste. Dôvodom na rozvod bolo okradnutie jedného z manželov o spravodlivý podiel na manželstve po prestupnom roku, kedy deň navyše pripadlo manželovi, ktorý potom začínal ročný cyklus!

Bertbert

Quater vytvoril svojho ďalšieho tvora viac podobného jeho vlastnému vzhľadu. Pokúsil sa sám seba zduplikovať, ale pretože nebol tak dobrým tvorcom ľudí ako Otec, tvor nebol dokonalou kópiou.
Bertbert dostal schopnosť rozprávať a uvažovať, ale nedokázal pochopiť, že sa od Quatera líši. Myslel si, že je Quater a okamžite vyrobil sedem vlastných korún a začal vytvárať vlastných ľudí podľa svojho obrazu. Pretože bol Bertbert v tvorení bytostí ešte horší ako Quater, každá generácia vyzerala horšie. Posledná generácia Bertbertových tvorov nebola ani nažive, vyzerali len ako kôpky mäsa.
Pôvod Bertberta:
Obdarený Quaterom mocou tvoriť, Bertbert, vo viere, že je sám Quater, stvoril ďalšieho Bertberta.
Tento druhý Bertbert stvoril Bredbada, chabý pokus o Bertberta; len s rečovou vadou.
Bredbad bol múdry tvor. "Najmúdrejší zo všetkých," hovorilo sa, aj keď nikto presne nevie, kto to povedal, ale zostalo mu to. Nespísal nič zo svojich môdrostí, ale jeho syn, Bridabrack Literát prepísal Bredbadove učenie...
Múdrosť Bredbad, syna Bertberta, syna Bertbert:
Nie som vo svojej podstat dobrý ani podstatne šťastný.
Ale ak padnem, je to vina môjho otca alebo mamy.
Bol som svedkom tisícov padlých.
Preto nie som šťastný.
Pre mňa sú to muky.
Nad tým budem uvažovať, kým budem suchý a trpký.
Moc je príjemná, ak podávaná pod sklom, alebo jedená ako bažant, spôsobujúca zachrípnutie môjho hlasu.
Vrah nech je zabitý, tanečník nehybný. Keď mnoho včiel štípe moje srdce.
Hladujem... tenší, tenší... tenší.

Objavil som tieto tri cesty Bablonu:
1. STRACH- požiera sa ako had dolu kopcom a nachádza tam potravu.
Čím je väčší, tým viac žerie, kým nie je všade.
2. LAKOMOSŤ- Narozdiel od strachu sa zmenšuje, kým sa had nestane niečím nevýslovne drobným.
Páchne ako pochodeň, keď sa zmieša so vzduchom.
3. MÁRNIVOSŤ- Je had, ktorý si myslí, že má mocné nohy a môže preskočiť rieku. Hore bruchom pláva, keď sa chytí do tohoto osídla.
Budem s tebou zdieľať svoje pohnútky a úvahy, pokaľ budeš počúvať.
Budeš mi spoločníkom na týchto cestách, ak sa poponáhľaš. Skazíme sa ak budeš otáľať.
Bredbad, bez akejkoľvek predlohy okrem seba, stvoril Bridabracka Literáta.
Ktorý stvoril Bickbacka. Bickback bol na svoj vek chudý a jeho rovesníci sa mu vysmievali kvôli fialovým a zeleným škvrnám, ktoré pokrývali jeho telo.
Keď sa vytvoril rozľahlý dav potomkov, ktorých si vytvoril Bertbert, úbohý Bickback musel sedieť vzadu.
Svoj smútok sa pokúsil zakryť predtieraním, že sa vzadu na okraji davu páči. A tam sa stretol so zvyškom zadného okraja davu. Boli to poľutovaniahodné stvorenia trpiace telesnými neduhmi bezmála tak zlými ako jeho škvrny.
Vzdialený bratranec menom Hiface sa ponúkol, že sa postaví za Bickbacka, aby to vyzeralo, že nestojí na absolútnom okraji, ale Bickback sa rozhodol napodobniť krutosť zvašku davu vyzdvihovaním Hifaceovej abnormálnosti - drobnej druhej hlavy, ktorá mu vyrastala z dlane. Spieval pieseň o veci skrýcajúcej vec vo svojej dlani. Všetci sa chvíľu Hifaceovi smiali a chválili Brickbacka za jeho zábavné a smiešne verše.
Hiface sa postavil Bickbackovi ohľadne tejto ukážky krutosti, ale Bickback sa znova pustil do spevu, kým Hiface neušiel s plačom domov.
Dav uznal Bickackov ostrovtip, ale ešte vždy ho nechceli pustiť do čela davu kvôli tým nepekným škvrnám. Bickback dostal nápad.
Jedného rána Bickback strávil dlhý čas pokusmi zakryť svoje škvrny. Obaľoval sa prachom, kým ho jeho rovesníci nezačali považovať za krásneho. Rýchlo ho odviedli do čela davu, kde mu bolo prikázané písať ďalšie pesničky o tvoroch na zadnom okraji davu. Bickback písal piesne plné krutosti a predsudkov o každom z nich. Každom, teda, okrem jedného v zadnom rade. Dúfal, že dav si nevšimne, ako úmyselne prehliadol svojho brata, Lytla, ktorý bol retardovaný a teda na samom konci zadného radu. Ale niekto to postrehol:
"Teraz, Bickback, dajme si pesničku o Lytlovi!!!" zakričal dav.
Pomysleli si, že Bickback odkladal pieseň o Lytlovi na koniec, keďže bude najsmiešnejšia a bude sa najľahšie písať, keď vezmeme do úvahy tému.
Bickback sa ponad hlavy zástupu pozrel na Lytla, ktorý iba zízal do zeme. Lytle bol v očiach svojho brata úbohý a Bickback ho nenávidel pre jeho nedokonalosť.
Bickback podišiel k svojmi slintajúcemu a veľmi hlúpo vyzerajúcemu bratovi. Lytle ho spoznal a chcel ho zo všetkých síl objať, ako to vždy robieval. Lytle sa natiahol a objal Bickbacka so slovami: "Ly'le mať rád Bicks!"
Dav z Lytla reval smiechom. Považovali jeho drzosť objímať niekoho z prvého radu za typický prejav jeho hlúposti. Zahanbený, Bickback zhodil Lytla na zem a nazval ho zvieraťom.
Lytle bol v šoku a rozplakal sa. Bickback sledoval, ako mu slintá na ruky. Sliny zmyli časť jeho prachového maskovania a odhalili tak strašné a nenávidené škvrny. Bickback sa otvorene rozplakal s čelom opretým o zem. Lytle sa k nemu priplazil a objal ho. Dav sa cítil nepríjemne, nekto nevedel, čo robitť. Potom si Bickback utrel oči a vyhlásil: "Mám pieseň o úbohých členoch zadného konca davu!"
Tí stojaci na zadnom okraji pochopili, že to bude jeho vôbec najosočujúcejšia pieseň. Predný rad sa zaradoval. Lytle slintal.
Bickback spieval tak nádherným hlasom, že do dnešného dňa sa nikomu nepodarilo napísať pieseň, ktorá by sa jej vyrovnala. Spieval toto:

V živote som zistil jednu vec.
Že spievam o stelesnení úbohosti.
Počuli ste o zadnom konci radu.
A zopakoval som to poriadne nahlas.
Že ich ospravedlnením je, že sú zvieratá -
Nešťastní čudáci, ktorých využijeme -
ako rebrík na urýchlenie náško vzostupu -
Do čela davu, kde vymyslíme
prísny systém krásy a nekrásy
Na ktorú stranu siete sa chytíme.
Prosím, pošlite ma do zadného radu
Pre mňa za mňa môže začiatok ísť aj do pekla
So svojimi štandardmi založenými na svojej malej skupinke
Ak mám na výber medzi prijatím mnohých a málom
Budem s radoťou iným a prijmem celý dav
Budem spievať o mojom svete dlho a hlasno
V mojom svete my nízky budeme vysokými
A Braček Lytle je najväčší zo všetkých.
Celý dav stíchol, keď Bickback podišiel k svojmu bratovi a objal ho. Do ucha mu zašepkal: "Je mi to tak ľúto. Bol som veľký hlupák."
Lytle stále len slintal. Niektorí členovia davu sa zaradovali a začali sa medzi sebou objímať.
Ale niektorí nie a všetok svoj čas vynaložili na snahu znova vymedziť hranice medzi čelom a zadom davu.
Bickback žil šťastný život, vzal si Phyllis, zdráhavú malú dámu, tiež zo zadného okraja davu.
Mali spolu Mak Moka, čo znamená "nízko je vysoko."
Mak Mok splodil Mak Maka.
Ktorý splodil Mak Maka.
Ktorý splodil Mak Maka.
Mak Mak bol vysoký kamoš Mak Moka.
It took all of Mak Mak's strength to pry the two halves apart. A when Mammur finally split, it sent the crowbar hurtling von do vesmíru. As soon as the two half-beings saw that they were no longer a singular whole, they started trying to put themselves back together again, and they have been trying to put themselves back together ever since.
Mammur (or Meen and Mavi) then begat Maumat.
A synovia Maumata boli Mau Much a Marzim a Mah Tup a Manaak.
A synovia Mau Mucha boli Mabes a Maliva a Magbas a Mamaar a Macetbas;
A synovia Mamaara boli Mabesh a Maded.
Now Maded became the father of Moremin; who became a mighty florist in his town. He was a mighty florist before Quater; therefore it is said, "Like Moremin, a mighty florist before Quater."
And the beginning of his kingdom consisted of Daisyworld and Rosebud and Tulipcrime, in the land of Ranish. From that land he went forth into Milpitas, and built H'voney and Tt and Hoot, and Ressinsessin between H'voney and Tt; that is the great city.
And Moremin became the father of Midul and Mimana and Mibahel and Mihutphan and Misurthap and Mihulsack (from which came the peeons) and Mirotphack and MixtMath, the evil twins.
And Misurthap became the father of Modis, his first-born, and Math Bath and the Quergenites and the Lolo Men and the Fylo Dendrites and the Shrub people and the Klay Wanters and the Neo-Ressinsessinites and the Briv and the Manaakite; and afterward the families of the Manaakite were spread abroad. And the territory of the Manaakite extended from Nodis as you go toward Modoc, Delano, and Truckee and Chester and Alturas, as far as Lake Almanor. So these were the sons of Maumat, according to their families, according to their languages, by their lands, by their nations.
Modis then begat Mah Min, who decided to wear a purple hood instead of a crown.
Mah Min begat Mah Nih, who liked hoods a lot, but hated his father's purple hood; so in rebellion, he went back to the crown-wearing tradition of previous generations. This gesture pleased Quater so much that Mah Nih was simply caught-up into the presence of Quater to live forever in peace with Father, but not before he was able to create a poor likeness of himself, May Nee.
Kto splodil Way Nee.
Who begat Fwah Gee (the founder of the famous Fwah Ah Nation.)
Who begat Fep At.
Who begat Fep Pee.
Who begat Feh, who liked to sing loving songs for his sons. He sang by expelling air from between five flaps of flesh on his back. Feh sang this way, as a sincere gesture of love for his many sons, but the perpetual honking and flapping of his songs echoed up to the ears of Quater, who, after many years of tolerance, could finally take it no more. Quater smote Feh with a bolt of energy so intense that nobody ever found a trace of his body. Feh was destroyed in the prime of his life, but not before he was able to create thirteen sons.
Feh's thirteen sons were: Klough, Kluff, Klau, Klimt, Kleft, Klak, Klink, and five sons all of whom Feh named Kloppenhomwinwitz, because he could not think of another name until the birth of his last son, Klee.
In the Fwah Legends are the stories of Feh and his thirteen sons.
Feh's favorite son was named Klee (meaning, "give me more like this one").
Feh often had his sons watch the FwaCattle herd in an attempt to teach them the value of hard work, and the responsibility of caring for the herd. FwaCattle had three genders: female; hemale; and threemale (threemales had the gender characteristics of all three genders). When the females were nursing they exuded FwaGerkins from their hide. FwaGerkins were the staple of the Fwah Ah diet. Klee was the youngest of Feh's sons, yet he was also the most responsible, and he was the only one who listened when Feh spoke to his sons the legends Feb Pee had told him of Father and Quater.
The other sons spent most of their time listening to their father's songs, but avoiding work, dreaming of ways to spend their inheritance as soon as their father died. On the other hand, Klee spent his time tending the family herd of FwaCattle with such care that many thought it was his own herd. It was the largest herd of FwaCattle in the nation of Fwah Ah, next to the Emperor's own herds, and Feh certainly appreciated Klee's care.
To show his appreciation, he slaughtered his finest FwahCalf and had the hide made into a fine pair of shorts for Klee. Feh's other sons considered Klee an obstacle to their fun, so they started spending a portion of their time planning ways to get rid of him.
When Klee was out herding the FwaCattle with his brothers, he would often bring back a bad report to his father of how the other sons abused the herd and often secretly sold FwaGerkins for their own profit. Klee boldly told his brothers that while they were dreaming up ways to avoid work, he was dreaming of being Emperor of Fwah Ah. This got on their nerves, and after much plotting, they did finally came up with a plan to get rid of Klee.
When he came out to the Plains of Choppen to check up on them, they grabbed him and sewed him and his fine shorts to the back of a FwaBull. The brothers then traded Klee and the FwaBull to some Choppenpops for some stewed pods. They took these back to Feh and explained that Klee had been trampled in a FwaStampede, and that the pods were all that was left of their brother.
Feh mourned for 88 years the death of his favorite son, Klee. Meanwhile, the Choppenpops, never noticing Klee sewn to the back of their new FwaBull, traded it to the Emperor's herdsmen for a pack of Gaza Smokes.
Now, an Emperor likes a clean herd of FwaCattle, so his herdsmen scrubbed the FwaCattle daily. While they were scrubbing the new FwaBull that Klee was sewn to, they noticed him crying out and begging to be released. The herdsmen released Klee to the custody of Portenchipa, the Emperor's bodyguard.
Portenchipa made Klee his butler, and Klee took on the responsibility much as he did with his father's herd of FwaCattle. Portenchipa was not home much, what with all the responsibilities of his own job, but when he was home, he did not fail to notice Klee's meticulous care of the house and household matters. He actually did a better job than Portenchipa would have done himself. Portenchipa would have been jealous, but he enjoyed the spare time too much.
In these days, each time Portenchipa had been out on one of his many trips away from home with the Emperor, his wife, Pettenpipa, started making eyes at Klee the way she should only be making eyes at Portenchipa. Klee was no fool, he knew what Pettenpipa was up to, so he warned her with the warning his mother always used. He said, "If you don't stop making eyes like that, they're going to get stuck that way."
Pettenpipa could not stand to be rejected, so she kept making eyes at Klee, and sure enough, her eyes got stuck. She lied to Portenchipa when he came home that night and told him Klee had dressed up like Portenchipa just to get her to make eyes at him. Portenchipa beat Klee to within a foot span of his life, then threw him into jail.
Ale Quater nezabudol na Klee.
Klee once again prospered because of his faithful conduct.
After the jailer beat Klee to within a half foot span of his life, he put Klee in charge of all the prisoners who were in the jail, so that whatever was done there, he was responsible for it. The jailer did not superwise anything under Klee's charge because whatever Klee did always prospered.
Klee often told the other prisoners the stories of Father and Quater that he had heard as a boy. Then it came about after these things that the Emperor's nephew offended the Emperor by besting him at liver juggling. The Emperor was furious with his nephew, so he took away his status of Emperor's nephew, gave it to some guy who happened to be walking by, and put his nephew in confinement in the jail, the same place where Klee was imprisoned. And the jailer put Klee in charge of the Emperor's former nephew, and he took care of him; and he was in confinement for some time.
Then the Emperor's ex-nephew who was confined in jail, had a terrible time sleeping one night. He tossed and turned all night long. When Klee came to him in the morning and observed him, behold, he was down hearted. And he asked the former Emperor's nephew who was with him in confinement in jail, "Why is your face so sad today?" Then the former nephew said to him, "Are you blind? Just look at my hair; I've got Bed-head and there is no one to interpret it!" He said this because in the Kingdom of Feb, Bed-head interpretations are used to foretell the future. Then Klee said to him, "Do not interpretations belong to Quater? Let me study your Bed-head, please."
Then Klee said to him, "This is the interpretation of your Bed-head: this afternoon the Emperor will restore you to the position of Emperor's nephew and have you released from jail. Now, please do me a kindness by mentioning me to the Emperor, and get me out of this jail. For I was in fact kidnapped from the land of Fwah Ah, and even here I have done nothing that they should have put me into jail."
That afternoon the Emperor declared that his nephew who was in jail should be restored to the position of Emperor's nephew. When the Emperor was asked what should be done with the guy to whom he, the Emperor, had given the "nephew status," the Emperor said to throw him in jail instead. The Emperor's nephew did not remember Klee, in fact he forgot him. But Quater did not forget Klee.
Now it happened at the end of two full years, that the Emperor woke up one morning with Bed-head, and his spirit was troubled, so he sent and called for all the interpreters. And the Emperor had them study his Bed-head, but there was no one who could interpret it to the Emperor.
Then the Emperor's nephew spoke up, saying, "I would make mention today of my own offenses. The Emperor was furious with me, and he put me in confinement in the jail. And I woke up one morning with Bed-head. Now a Fwah Ah youth was with me there, a servant of the jailer, and he studied my Bed-head, and he did interpret it for me. And it came about that just as he interpreted for me, so it happened; I was restored to my status as Emperor's nephew."
Then the Emperor sent and called for Klee, and they hurriedly brought him out of the jail. And when he had shaved himself from head to toe (that is how one was presented to the Emperor in those days) and changed his clothes, he came to the Emperor. And the Emperor said to Klee,
"I presume that you can see I have Bed-head, and no one here can interpret it; but I have heard it said about you, that when you study a Bed-head you can interpret it."
Klee then answered the Emperor, saying, "It is not in me; interpretations of Bed-head belong to Quater."
The Emperor said to Klee, "Behold, study my Bed-head."
Now Klee said to the Emperor, "A terrible drought is coming. It is going to cause sky-rocketing inflation and a shortage of FwaGerkins and FepGerkins, throw the land into a panic, raise prices and drop interest rates. But not before there is a huge surplus of FepGerkins.
Now let the Emperor look for a man discerning and wise, and set him over the land of Fep. Let the Emperor take action to appoint overseers in charge of the land, and let him exact a fifth of the FepGerkins of the land of Fep in the time of surplus. Then let them gather all the FepGerkins of this surplus and store them up, and let them guard it. And let the surplus become as a reserve for the land during the drought which will occur in the lands of Fwah Ah and Fep, so that the land may not perish during sky-rocketing inflation."
The Emperor said, "Wow! All that was in my Bed-head?"
Then he said to his servants, "Can you believe a man like this guy Klee?"
So the Emperor said to Klee, "Since you've got all the answers, you shall be over my house, and according to your command all my people shall do homage; only in the throne I will be greater than you. See, I have set you over all the land of Fep."
Then the Emperor took off his shorts (he had undershorts on underneath, for cryin' out loud!), and put them on Klee.
And he had him ride on his second vehicle; and the servants proclaimed before him, "Bow the knee!" And he set him over all the land of Fep.
Moreover, the Emperor said to Klee, "Though I am the Emperor, yet without your permission no one shall raise his hand or foot or left eyebrow in all the land of Fep." And he gave him Gail, the daughter of a guy he beat in a game of wagon-hurling the previous day.
Thus, Klee became prime minister of the neighboring Kingdom of Fep.
After the period of surplus in Fep, Feh's land dried-up and the FwaHerds wandered away, and a shortage of FwaGerkins threw the land of Fwah Ah into a panic, raising prices and dropping interest rates.
The Feh boys: Klough, Kluff, Klau, Klimt, Kleft, Klak, Klink, and five sons all of whom Feh named Kloppenhomwinwitz because Feh could not think of another name until the birth of his last son, Klee, were forced to trek out to Fep and trade their prized ChoppenMettle statues for FepGerkins, dreading the odious FepAftertaste.
The Fwah Ah hate FepGerkins, to them they are "dirty." The Fwah are so conditioned to despise FepGerkins that just thinking of the FepAftertaste causes a physical reaction.
Simply seeing a FepGerkin has been known to cause a Fwah Ah to go pale and become woozy. The odor of FepGerkins sets off the gag reflex.
It is common to hear a Fwah Gentleman say, "I'd rather eat the refuse of my worst enemy than eat FepGerkins." To which another might respond, "Oh yeah? I'd rather poke myself in the eyes with six inch rusty spikes than eat a lousy FepGerkin."
To which another might reply, "Well, I'd rather eat my own head-innards, after they'd been sucked out through my eye sockets by a great naturally occurring vacuum, than eat FepGerkins."
Still, another might say, "I'd rather have a fullbody massage from a servant girl named Hela than eat FepGerkins." To which everyone would respond, "Huh?"
If a Fwah Ah wants to insult another Fwah Ah, a popular saying is, "Your mother eats FepGerkins!"
It is considered very naughty behaviour for Fwah Ah youngsters to even talk about FepGerkins. The controversial Fwah Ah comedian, Loody Kincaid, once performed an entire live routine of nothing but FepGerkin jokes; of course it was an adults-only performance and was banned in most towns.
All the people of Fwah Ah, including Feh and his sons, realized they would have to choke down the FepGerkins (and most likely vomit a few times after eating the first three or four) or face certain starvation.
Now Klee was the ruler over the land; he was the one who sold to all the people of the land. And Klee's brothers came and bowed down to him with their faces to the ground. When Klee saw his brothers he recognized them, but he disguised himself to them and spoke to them with cotton in his cheeks.
His brothers ordered twelve and a half cases of FepGerkins. Then Klee gave orders to fill the cases with shorts of great value. And thus it was done for them. So the brothers loaded their FwaOxen with the twelve and a half cases and departed from there.
At the border, Klee had his police stop his brothers.
The head policeman said, "May I see your receipt, please?" Klough, the eldest, handed over the receipt to the officer. "Says here you bought twelve and a half cases of FepGerkins. Mind if we take a look inside these here cases?"
Klough agreed to let the police search the cases. When these were opened the police of course found the priceless shorts. The brothers were stunned, to say the least; their hearts sank, and they turned trembling to one another, saying, "What's up with that?"
So the police escourted the sons of Feh back to Klee's house. The brothers thought they were done for, but when Klee saw them he invited them in and fed them delicious snacks prepared with FepGerkins, of course.
While they were eating (after having thrown up at least twice each) Klee had their cases of FepGerkins filled with the finest FepShoelaces, such as only the Emperor's family would wear. After dinner, Klee released his brothers (who still did not recognize him) to go on their way home.
At the border, Klee had his police stop his brothers.
The head policeman said, "May I see your receipt, please?" Klough, the eldest, handed over the receipt to the officer. "Says here you bought twelve and a half cases of FepGerkins. Mind if we take a look inside these here cases?"
Klough agreed to let the police search the cases. When these were opened the police of course found the precious shoelaces. The brothers were stunned, to say the least; their hearts sank, and they turned trembling to one another, saying, "What's up with that?"
So the police escourted the sons of Feh back to Klee's house. The brothers thought they were done for, but when Klee saw them he invited them in and had them join him in the pool.
While they were in the sauna, after swimming, he had their cases of FepGerkins filled with priceless gauges. After they had all dried off, Klee released his brothers (who still did not recognize him) to go on their way home.
At the border, Klee had his police stop his brothers.
The head policeman said, "May I see your receipt, please?" Klough, the eldest, handed over the receipt to the officer. "Says here you bought twelve and a half cases of FepGerkins. Mind if we take a look inside these here cases?"
Klough agreed to let the police search the cases. When these were opened the police of course found the precious gauges. The brothers were stunned, to say the least; their hearts sank, and they turned trembling to one another, saying, "What's up with that?"
So the police escourted the sons of Feh back to Klee's house. The brothers thought they were done for, but when Klee saw them he had them come in and watch a play performed in mime in his private home theater, then he had them spend the night.
While they were sleeping, he had their cases of FepGerkins filled with hewminallinterfatch (which is a lot like a food). In the morning, after breakfast, Klee released his brothers (who still did not recognize him) to go on their way home.
But Klau, the smartest brother, said, "Before we go, I'd like to look in these cases of FepGerkins."
When he opened one up, of course he found the hewminallinterfatch. He exclaimed, "What is up with that?"
Klee knew he had to let his brothers in on his little deception. Klee said, "I'm Klee!" And the brothers responded. "Who?"
Then Klee took the cotton balls out of his cheeks and told them the whole story. He said, "It goes like this:
When I came out to the Plains of Choppen to check up on you, you grabbed me and sewed me and my fine shorts to the back of a FwaBull. Then you traded me and the FwaBull to some Choppenpops for some stewed pods..."
Klee's brothers went back to Fwah Ah and returned to Fep with their father, Feh, who lived there for only a few years until Quater eventually smote him with a bolt of energy.
In all, the Feh family lived in Fep 410 years.
Klee, having become ruler of all the land of Fep, was compelled by his people to change his name to Fay Nee, which means, "Most of which still do not agree."
Fay Nee splodil Fay Nee.
Kto splodil Wah Nee.
Who begat Acker, who looked nothing like his father, Wah Nee, but nonetheless, managed to create Ehp.
Like many generations before him, Acker sang to Ehp every night over his crib using the flaps in his back, in the tradition of Feh. Acker showed all of the love a good parent should show his offspring. He often stared into Ehp's face for hours until his eyes grew dry and tired. Ehp was full of kindness and generosity, taught by Acker and likely nurtured by his grandfather, Wah Nee.
One day, while Ehp and his grandfather were on a long trip to the Boneyard, Wah Nee grew ill. Wah Nee asked Ehp to stay with him until he returned home to Father, for he was afraid. Ehp daubed Wah Nee's brow with a cool cloth given to him by Acker. Quater opened the sky and let Wah Nee enter. This was the first time Ehp had seen Quater who was far more marvelous than the legends told.
Ehp grew to be a strong and handsome being, much closer in likeness to Bertbert than any generation before him.
Ehp became a mighty leader of other beings who saw that he was in favor with Quater.
Just as everybody thought that the whole "each-generation-gets-worse" thing had finally turned around, Ehp's own creation came out looking like a pile of something badly burned, so he named it, "Uh Uh."
Uh Uh was not alive, so it could not begat anything.

Numeron

Quater decided to make a being of greater substance than any of his previous creations. Numeron looks like a pile of cubes. He was obsessed with being sensible and correct in everything, following the rules to the letter. Numeron rarely did anything on his own without asking Quater for his explicit directions.
Numeron loved his crown and wore it with much pride - perhaps a little too much pride. He made three hundred duplicates of himself whom he would boss around, all day, every day.
Tu sú niekoľkí z ich rodokmeňa:
The first-born of Numeron was Nabris, a clone of Numeron.
The first-born of Nabris was Thopo Bean the Similar, then Leebda, Masbim, Mishmash, Hamduh, Bim, Dad, Eemat, Juter, Big Eefish, Shiphann, and Hamdeck; These were the sons of Nabris.
And the sons of Thopo Bean were Narmiz, Jok, Gok, Wim, Nyeby, Itchy Itch, Kashi, and Chipchape.
A synovia Nyebya boli Abesh a Naded.
A synovia Itchy Itcha boli Haphe, Rephe Macincrog, Adiba, Inkerkrog, a Haa. All these were the sons of Thopo Bean the Similar.
A Numeron bol otcom Numerona Juniora.
Synovia Numerona Juniora boli Lee Mimba a Suppanuppa.
Synovia Lee Mimba boli Zaphile, Loiter, Sho Horf, Malagasket, a Harok.
Synovia Zaphila boli Namet, Ramo, Eye Fez, Maytag, Zanek, Anmit, a Kelama.
The sons of Loiter were Thahan, Harpinbarpin, Ham Mash, and Shasa.
A synovia Harpinbarpin boli Pies, Budd, Labopunky, Noebiz, Hana, Nosh B'Gosh, Reez, a Nashid.
A synovia Budda boli Iroh a Mamoh; a Natolova sestra bola Annie Nitnitnit.
Synovia Nosh B'Gosh boli Alen, Nunnybiz, The, Laybee, Yf, a Mano.
A synovia Nunnybiza boli Hoxokina-Giq a Sot, synovec Theho.
Syn Sota bol Noknok. A synovia Noknoka boli Narm, Nab, Narthi, a Nar a Reez.
Synovia Reeza boli Nalbo a Nazazanatab.
Synovia Nalba boli Zuh a Narakatangbaloof.
Now these are the kings who reigned in the land of Hecka before any king of the sons of Numeron Junior reigned.
Aleb was the son of Royendale, and the name of his city was Havtoo.
When Aleb died, Baburno the son of Hywya of Harzob became king in his place.
Keď Baburno died, Mashush of the land of the Nametites became king in his place.
When Mashush died, Dadah the son of Dadeb, who defeated Nidiam in the field of Baom, became king in his place; and the name of his city was Theam.
When Dadah died, Pe'halloo of Hackersam became king in his place.
When Pe'halloo died, Oowee of Thothot by the River became king in his place.
When Oowee died, Nanahball the son of Robcha by the Sea became king in his place.
When Nanahball died, Dadah became king in his place; and the name of his city was Iap, and his wife's name was Dimethicone, the daughter of Padimate, the daughter of Obenzone.
Potom Dadah zomrel.
Now the chiefs of Hecka were: chief Anmity, chief Emollient, chief Thethe, chief Hamabiloho, chief Hale, chief Nonip, chief Zanek, chief Namet, chief Razama, chief Le'nez, and chief Mari. These were the chiefs of Hecka.
Now Numeron paid little attension to the beings he had already made, rather he focused intently on new beings to create and neglect. Numeron made Nabris' brother, Abris, who was a pure-hearted obedient follower, in spite of the fact that Numeron ignored him.
Nabris became convinced that no one could be as good as Abris made himself appear, and he feared that Abris would eventually displease Quater, so Nabris, believing that Numeron was paying no attension, destroyed Abris by breaking-off all of the many antlers that covered Abris' back and neck.
This heinous act did, in fact, escape Numeron's notice, but Quater himself was watching, and he smote Nabris with permanent blindness.
Now the sons of Narcolon, the son of Numeron, were Leemhare, Mah, and Iabulech.
And Mah became the father of Badanimma.
And Badanimma became the father of Noshhan, leader of the sons of Narcolon;
Nashhan sa stal otcom Amlasa,
Amlas sa stal otcom Zoaba,
Zoab sa stal otcom Deboa,
a Debo sa stal otcom Essea;
A Esse sa stal otcom Bailea his first-born, then Badaniba the second, Aemish the third, Lenathen the fourth, Iaddar the fifth, Mezo the sixth, Hank the seventh; a ich sestry boli Huarez a Liagiba.
A traja synovia Huarezy boli Ashba, Box a Lehasa. And Liagiba bore Muddy-Bingpoody, and the father of Muddy-Bingpoody was Jethro the Nabrisite.
And Muddy-Bingpoody became the father of Bananagrunt, and Bananagrunt became the father of Nosuchluk, leader of the sons of Nodice;
Nosuchluk sa stal otcom Amwhata, Amwhat sa stal otcom Goatphlegma, Goatphlegm sa stal otcom Denturuptura, a Denturuptur sa stal otcom Cuptpta.
And Cuptpt became the father of Vque his first-born, then Hiwyekun the second, Tahnana the third, Bizwc the fourth, Iaata the fifth, Ntindo the sixth, Ngoink the seventh; and their sisters were Beachnoodle and Grahamlit.
And the three sons of Beachnoodle were Corpup, Pango, and Quitit. And Grahumus bore Azma, and the father of Azma was Othal the Obscure Prince.
Now the sons of Numero Benti, the son of Numeron, were Leintho and High Harry Hapsicomby. And the son of Leintho was ThatThat. And the son of ThatThat was Ath.
And Ath became the father of Oprah, and Harry became the father of Meesh Kapeesh, for they were craftsmen. And Meesh Kapeesh became the father of Nadarazuben.
Numeron was the father of Ni Ron. Ni Ron became the father of those who dwell in eight-by-fourteen-foot thatched huts and use Pygmy Shrimp Swabs. And his brother's name was N-Ron, who's food had to be pre-chewed by Ni Ron.
N-Ron became the father of all those who celebrate in Numeron's birthday parade, playing the Pinkerkrogg and the Ngtoilibong.
Numeron became the father of Numby.
Then Numeron became the father of Nasak the Great.
And Numeron was the father of Kilfax, who just sat there.
One year, Numeron lost half of his beings off of a cliff. They were on one of their morning marches when the ground fell out from under one of the leaders, and half of the others followed before Numeron noticed their peril, and was able to convince the rest to turn back.
Though one hundred and fifty beings marched straight off the cliff, not all of these perished. Many were some of Numeron's heartiest creations. The two that were the strongest and came through the fall most intact were Numby and Nasak the Great.
The fall landed Numeron's beings in the Trench of Aramoose.
There, Numby and Nasak set up kingdoms: The Twin Kingdoms of Numby and Nasak. This did not go unnoticed by Numeron. He saw that as soon as the surviving beings thought that they were outside the presence of Numeron, they forgot him and his world.
They began their own societies. Numeron observed their wickedness and saw that it was great. Numeron was sorry that he ever made any beings at all.
He said to himself, "Not only do I have to keep cracking the whip, so to speak, over these beings night and day, but to top it all off, as soon as I am out of their sight they forget me! At least I still have one hundred and fifty to keep under my thumb; and believe me I will. The rest of these I can destroy; I'll cause a catastrophic explosion throughout the Trench. That'll show them!"
But Numeron saw that Numby was a blameless creature. Numby was a righteous king; in fact, he was the only being in the Trench of Aramoose that remembered Numeron. (They called it the Trench of Aramoose because of the swit trees that grow there; the actual name of the trench was "Great Canyon of the Ruins of Desolation Number Five.")
He tried and tried for twelve and a half years to remind the subjects in his modest little kingdom about the past, but since Numeron would not take the time to make himself known, they would not remember him.
His subjects thought Numby was a fine king, but they would not heed his warning that their creator would not tolerate their corruption forever.
Nasak the Great, on the other hand, did not think Numby was a fine king. He considered Numby and his preaching about Numeron a nuisance. Nasak's kingdom grew every day, filling more and more of the Trench. The southern sector extended from the wilderness of Zinniflox along the side of Eebisimperut. Then the south side was from the edge of Hapalanche, and the border went westward and went to the fountain of the waters of Neopithm. And the border went down to the edge of the hill which is in the valley of Bonablink, which is in the valley of Buppabumjoy northward; and it went down to the valley of Dycyoonwang, to the slope of the Oonja Wapoong southward, and went down to Boke. And it extended northward and went to Sabboota and went to Soysinga, which is opposite the ascent of Eenta Nina, and it went down to the stone of Ru the son of Lu. And it continued to the side in front of the Left-Handed-Fletchy northward, and went down to the Left-Handed-Fletchy. And the border continued to the side of Hoglah-Doglah northward; and the border ended at the north bay of the Stinky Sea, at the south end of the Helio-Hogma. Moreover, the Helio-Hogma was its border on the east side. And the southern border extended from the end of the Stinky Sea eastward. Then the border turned direction from the south to the ascent of Akakak Inzeeba, and continued to Ziniflox, and its termination was to the south of Radish-Barnmold; and it reached Huzz, and continued to Itzabiggy, even unto the great river that is called "Mifflewimx-the-Uncrossable-Except-in-a-Couple-of-Places-Where-It-Gets-Slow-and-Shallow," and unto the Early Risers Clubhouse. And the border turned direction from Hey Wait to the brook of Ptyge, and its termination was at the sea.
As for the western border, it was the Amazing Colossal Sea, that is, its coastline; this was the western border.
And this was the north border: they drew the border line from the Amazing Colossal Sea to Mount Pephilter. They drew a line from Mount Pephilter to the Hotus-Kelley. Then the border went up to the side of Hntma on the north, and went up through the hill country westward; and it ended at the wilderness of Cannbens. And from there the border continued to Quelp, to the side of Quelp (that is, Reflecklel) southward; and the border went down to Atimantshoe, near the hill which lies on the south of lower Surgurt. And the border extended from there, and turned round on the west side southward, from the hill which lies before Surgurt southward; and it ended at Sour-bead (that is, Sour-knobel), a city of the sons of Meesh Kapeesh. And the termination of the border was at Blightensuch. This was the northern border.
Now the eastern border reached the border of Edupated, southward to the wilderness of Brain-Worm at the extreme south. Then it proceeded southward to the ascent of Quel From and continued to Brain-Worm, then went up by the south of Radish-Barnmold and continued to Larry, and went up to Rebaeton Perchis and turned about to Clarksdil. And it continued to Stew Lumps and proceeded to the brook of Fathering; then the border went up to Burn Dagit, and continued on the north of Undoubtedly Moister, which is opposite the ascent of Surmapleet, which is on the south of the valley; and the border continued to the waters of Housenploop. And the border went up to the top of the mountain which is before the valley of Twisted Balm, which is the end of the valley of Guarantaph toward the north. And from the top of the mountain the border curved to the spring of the waters of Rankness. And the border turned about from Bollixisix westward to Mount Dososky. They drew a line from Dososky to Shemp, and the border went down from Shemp to Reeply Engine on the east side of Hmhmhmhmhm, and continued towards Pylohylodylo (Which means, "I don't think I can put that much in my mouth."); and the border went down and reached the slope on the east side of the Sea of Often Fallen Into. And the border went down to the Fibrilatin and its termination was at the Stinky Sea.
This was Nasak the Great's land according to its borders all around.
His thriving cities were all decadent and vile, but that is what sells - that is what the people want. Thus his kingdom grew, even taking in droves of defectors from the good Kingdom of Numby.
Yet, still not content with his great wealth of power, riches and influence, he coveted the dry, rocky land of the Kingdom of Numby. Nasak plotted a war of conquest against Numby. Numeron saw all of this and knew that Numby's number was coming up. So he paid a visit to Numby to explain the catastrophic explosion.
Numby was alone when Numeron arrived. Numeron wanted to speak with Numby and his wife, Grace, so Numby went searching for her. The basement was flooded, so she was not there. She was in the attic, which in the Kingdom of Numby is called an "Izathelow." So Numby found her there, high and dry. They went together to the patio where Numeron addressed them:
"Numby, I am going to blow up this trench with all these vile beings in it. But I don't want to destroy you and Grace, so I want you to build a treehouse, where you can stay and remain safe during the explosion."
Numeron gave Numby a blueprint for the treehouse and described the exact location of the tree he wanted him to build it in. He also gave him very specific details for the construction of the treehouse. "You shall make the treehouse from weetby wood. It shall be a split-level treehouse with an enclosed foyer, gabled roof, with rough beam ceiling, bay windows in the living room and in the kitchen over the sink. All the measurements are here on the floorplan."
As Numby and Grace worked on the treehouse, their neighbors, who formerly thought of Numby as a fine king, came out to mock the construction of the treehouse.
Numeron had given Numby seven days to complete the construction of the treehouse, and he was nearly finished. By then, Nasak the Great had completed his plans for conquest and his armies were massed and marching toward the capitol of Numby.
Then King Numby and Grace entered the treehouse, as instructed ny Numeron.
Numeron detonated the catastrophic explosion, destroying all the beings but Numby and Grace in the Twin Kingdoms of Numby and Nasak the Great in the Trench of Aramoose.
Now this great explosion had disrupted the deep panels of the world. A hot, green substance belched forth from the cracks in the panels and filled the canyon. Numby and Grace watched as the "Hot Green" swirled around the foot of the tree. They were trapped. Now weetby wood is impossible to burn so they were safe as long as they did not leave the treehouse. Many days passed as Numby and Grace grew hungry.
One evening they looked out beyond the tree and sang a song to Numeron regarding their hunger:
" Noom noom Numeron,
send us food to chew-mer-on."
Numeron heard their plea, and he sent a great bird to nest in the tree in which the treehouse was build. Every morning the great bird laid a giant egg, which landed in Numby and Grace's bed. They gently cracked the eggs open to find five-course meals prepared, complete with a fine linen tablecloth, and brass candelabra.
They lived this way for many days until the "Hot Green" cooled to become just "Green." This new form of ground felt lovely to walk on.
They lived happily for many ages. Grace died one beautiful day, Numby died three days later.

Ottoborg

Quater vytvoril kráľa menom Ottoborg. Bol navrhnutý tak, aby bol veselý a plný šťastia každý deň.
Roboti boli predmetom ktorý mal Ottoborg hotový po mnohých výskumoch, takže bolo prirodzené, že vytvoril troch robotov, aby mu pomohli postaviť sedem malých domov. Mená robotov boli Appie, Togor, a Bil. Appie bol dobrý v hrabaní. Bil bol dobrý v stavaní a Togor bol dobrý v maľovaní; Preto, ak dnes niekto veľmi dobre maľuje, povieme mu, že je "Togor".
Potom Ottoborg veľmi nedbanlivým spôsobom vytvoril sedem chlapcov, aby žili v jeho siedmich domčekoch. Mená chlapcov boli Hypen Nupen, Petri Alfonzo, Willie Trombone, Aloh Al, Derradious Hapsicom (ktorého prezývali Creeker), Hondo a Ed.
Ottoborgovi synovia sa dali rozoznať už na prvý pohľad podľa krúžku na hlave. Často si ho nechcene navliekli na vetvy stromov a potom tam viseli celé dni. Petriho to tak unavovalo, že si odrezal hlavu, čo sa ukázalo ako smrteľné.
Ottoborg zabudol držať svoj svet pohromade gravitáciou, a preto sa jedného dňa rozpadol na kusy a on, jeho sedem synov a traja roboti sa plavili bezcieľne vesmírom.
Hypenova hruda sa zachytila o chvost kométy Parageorge (volala sa tak, pretože sa každý obehom zmenšovala). Chvost kométy Parageorge bol plný semienok, pretože raz preletela atmosférou planéty Berpie.
Hypen začal obrábať svoju hrudu, aby na nej mohol pestovať kvetiny. Miloval ich za to, ako všetko skrášľujú a často si nimi zdobil svoj krúžok na hlave. Pretože mal ako jediný zo svojich bratov nos zdalo obzvlášť príhodné, že tu pristál práve on. Vypestoval úžasné množstvo kvetín, ale po niekoľkých rokoch to nestačilo uspokojovať jeho rastúcu túhu po kvetinách. Jeho najväčším prianím bolo stať sa kráľom kvetín, nemať v pestovaní nijakého súpera. Vlastne nepoznal nikoho iného, kto by ich tiež pestoval, ale jeho nespútaná fantázia ho presvedčovala, že na planétach, ktoré sa mihli okolo kométy tiež obrábajú iné obrovské polia kvetín, ktorým sa to jeho - zatiaľ - nemôže rovnať.
Celé roky drel Hypen na pôde svojej hrudy v snahe vypestovať viac a viac kvetín. Vyvinul umelé hnojivá a živiny pre rastliny. Nepestoval nič iné, než kvetiny, aj napriek tomu, že na kométe bola kopa iných semienok. Keď medzi svojimi kvetinami zbadal nejakú inú rastlinu, bezohladne ju preklínajúc vytrhol zo zeme a hodil ju na kompost. Tak ho to hnevalo, že si potom musel na chvíľu zdriemnuť. Nezáležalo však na tom, koľko kvetín pôda vyprodukuje, pre Hypena to nikdy nebolo dosť.

Takmer sa zdalo, že sa zem zúfale snaží potešiť svojho pána, každý rok robí všetko len preto, aby dokázala vydať viac kvetín, než ten minulý. Po mnoho storočí sa aj naozaj takto prekonávala – každú sezónu vyprodukovala približne tucet ďalších kvetín. Ale Hypen sa len pýtal: „To je všetko?"
A potom sa úroda začala zmenšovať. Pôda bola proste príliš vyčerpaná a potrebovala si odpočinúť. Hypen na to reagoval ešte väčším tlakom, vo svojej zaslepenosti si nechcel pripustiť koniec.


Čím viac ale urobil pre to, aby bola úroda väčšia, tým viac sa zmenšovala. Najprv o desiatky, potom o stovky, tisíce a tak ďalej, až sa celá krajina zmenila na pustý nehybný úhor.


Keď Hyppen našiel čokoľvek iné, než kvetinu, vytiahol to aj s koreňmi a hodil oblúkom na kompost.


A ako pôda umierala a pôvodnú hnedú farbu nahrádzala sivá, Hypen slabol. Krúžok na hlave mu ovisol ako vyfúknutá pneumatika. Jeho sny zmeniť svoju hrudu kvetinami na krajšie a šťastnejšie miesto sa rozplynuli. Svoje posledné dni strávil strachovaním sa o posledné kvetiny, ktoré sa zúfalo snažili vyžiť z prachu a suchého vzduchu. Už nemal čas ani silu vyplieť ostatné pusté polia, aj keď tam rástlo len niekoľko popínavých burín. Keď zvädla posledná kvetina, Hypen Nupen umrel.

Willie Trombone bol práve vo svojom domčeku s červenou strechou, keď zrazu jeho hruda odletela do vzduchu. Ottoborg ho potom už nikdy nevidel.
Čo Ottoborg nevedel, (a táto stena samozrejme vie) bolo, že Willieho hruda letela práve tou najnebezpečnejšou častou vesmíru, obývanou hnusnými príšerami, ktoré sa nazývali Victoidi a väčšinu času trávili tým, že sa plavili priestorom hľadajúc potravu. Victoidi mali veľkú odpornú papuľu plnú veľkých, odporných a špicatých tesákov a samozrejme aj chlpy, ktorými bolo ich telo pokryté, boli odporné.
Tak, či onak, štyria Victoidi narazili na úbohého Willieho Trobmona, ktorý sa plavil vesmírom už dobre dlhú dobu. Willie, ako spoločenský typ, natiahol ruku a pozdravil ich: „Ahoj, chlpatí kamaráti“

Victoidi radostne zaškriekali, keď zbadali Willieho žlté mäkké mäso. Usúdili, že asi nebude úplný hlupák a že ho musia nejako podviesť, aby sa vôbec nechal zožrať. Lenže sa zmýlili. Willie Trombone bol totiž hlupák nad hlupákov a všetka tá námaha, ktorú vynaložili na jeho oklamanie, len dala dostatok času ohromnému Veľkému Robotovi Bilovi, ktorý bol unášaný vesmírom na to, aby dorazil. Natiahol svoje tri veľké ruky, zachytil sa o vznášajúci sa kus pevniny a vytiahol sa hore. Bil bol zdesený, keď videl, ako sa zlí Victoidi pokúšajú zožrať syna jeho stvoriteľa.
V ten večer si Willie Trombone pochutnal na Victoidoch a ich kožušiny si odložil na veľmi chladné noci. Willie a Bil sa stali blízkymi priateľmi a radovali sa zo spoločnosti toho druhého za dlhej plavby vesmírom, až kým jedného dňa nenarazili na niečo v diaľke... niečo, čo vyzeralo byť v núdzi.

Aloh Al kept a journal after Ottoborg's world broke into chunks. Here is copied the only known surviving excerpt from that diary:
"My chunk of land has whooshed through a mysterious cloud of blue gas. The cloud is larger than some worlds that I have seen. I made a spur-of-the-moment decision to jump off the chunk and onto the gas. There is such a clutter of junk on the outer surface of the blue gas that it is virtually solid, yet kind of springy-sproingy.
Wow! Am I tired! I think I will lay myself down to take a snooze on the junk that clutters the surface of this blue gas for I have not slept since before Ottoborg's world fell apart.
I do not know how long I was sleeping, but I woke up because I felt something tiny and creepy crawling on my knee! I reached down and swatted it with my hand; there was just a yellow spot of goop when I brought my hand up to see what kind of bug it was. Then I heard the weirdest whiney-moany noise I have ever heard. I looked up and around and behind me, but I did not see anything. Then I looked down on the ground. I found myself surrounded by very little beings; some were laying down, I guess they must have fainted after seeing one of their own squashed by my big hand. I knew they were not bugs then because they were all staring at me, and because they were not all crawling over me, or biting me, or injecting their eggs under my skin to incubate there and hatch later.
These are very teeny-tiny beings, indeed; when I compare them to myself, the tallest is only as big as my thumb. Each tiny being has a great head in comparision to the rest of its body. In fact, the head takes up as much space as the body. The two remarkable features of the head are the size of the head compared to the little body, and its almost perfect roundness; it is like a melon on a sliver!
Each being's head has a mouth, but other than that, there is only one other facial feature: their globe-heads are devided into an upper and lower hemisphere by dark line at the equator. I perceived this dark line to be (all in one) the eyes, ears and nose of these beings, since they employed them much in their observation of myself and, with their mouths also, in communication with each other.
Bol som veľmi hladný, as I had traveled on my chunk of land for štyridsať dní a štyridsať nocí alebo tak nejak. My first thought was to eat a handful of the little beings, but they held up their hands to ward me off and wailed in high-pitched whiney shrieks.
The little beings understood that I was famished from the disgusting rumbling noises that my stomach made. Seemingly from thin air, they produced tiny, delicate green crystals in great abundance. In my hand they appeared as so many granules of green sugar, except not gritty; rather, these were gummy, and had a flavor that made me think green thoughts. As fast as I would pop a handful of the green stuff into my mouth, the little beings would bring me more. They also brought me a cup, though to them it would be a tub, of green liquid, which after I drank it, I perceived it to be wine made from the green gummy crystals. It had a very fine flavor, and it made me think rather mellow green thoughts.
As much as the "Veľké Hlavy" (tak som ich volal) speak to me, I never comprehend a single word they say; but I must help them drink their wine.
One tiny being, who does most of the talking, seems to be in charge, since the others are always paying attention to him and they jump to action after he speaks. I suppose he is the father of these tiny beings. While he was speaking, he also did strange dances. He looked really stupid, waiving his arms about like that.
After a few weeks of the father trying to talk to me, some others of these "Big Heads" dressed in tight colorful clothing came to bother me. Some rode upon wheely-thing around and around inside the loop on my head! One had the nerve to bounce up and down on my lips; I should have just opened my mouth and swallowed him whole! The only thing I did not really mind was the three beings that did flips and somersaults on the three spikes that stick out of my chest; that was kind of fun!
Days and days of the same thing now: eating green gummy crystals, drinking green wine, watching the "Father Guy" (my name for him) flail about like he does and listening to his high pitched whining. Usually I just sit and smile at him, but when my cheeks get sore I imitate whatever he is doing. If he nods, I nod. If he shakes his head, I shake mine. I will not write in this diary unless something weird or exciting happens.
Ako dlho som tu ? Je veľmi ťažké sledovať čas, keď sa nič nové nedeje.
Once again the "Father Guy" came out to bother me with his high pitched whining, although it seemed more fevered this time. He kept pointing off away from where we sat, then he stood up and stomped about, always pointing. It looked like a dance to me; as far as I knew it was a dance since I had never seen any of these little beings dance, so I stood up and danced. I tried to make the steps of my dance like the "Father Guy's," but he was not at all pleased with my imitation.
I was busy trying to perfect my dancing step when I was suddenly hit from all sides by food! I assumed that it was my part in this strange dance to try and catch as much of the food as I could in my mouth. I was doing pretty well, if I do say so myself. I suppose I have an advantage over the little beings, since my mouth is so much bigger than any of theirs; perhaps this is why I was chosen for this special part of the dance.
More of the "Big Heads" joined the crowd that was throwing the food at me, so that I finally could not keep up with the torrent of food. I do not mean to criticize, but many of the beings did not have very good aim. I was ducking and jumping, doing my best to get my face into place to catch the food, but a lot of it just splattered against my body! A lot more just landed on the ground, so that I stepped in a bunch of it as I moved around. And still more of the "Big Heads" came out to where we all were and they joined in the food throwing! I felt a little ridiculous since I could not possibly keep up the pace of the dance. And the little guys really showed no sign of letting up.
By now a big circle of the beings surrounded me, all of them whining and shrieking same chant, I suppose. I decided to step out of the circle, and figured I would get another chance to get this dance right sometime later. But even after I stepped out of the circle, they continued to throw the food at me! I did not even try to catch it; I really wanted to practice this dance and try to do better the next time. As I stepped further away to get out of their throwing range, they finally stopped.
They stopped their whining and shrieking chant too, and soon the "Big Heads" were cheering and clapping. I turned back to accept their applause. I think they appreciated that I tried so hard to catch all of the food, because as soon as I turned back, they started throwing more. I did not want to dance this food-catching dance any more! I turned my back to the "Big Heads" with big round heads and walked away as fast as I could.
Before I knew it, I was walking up to another group of tiny beings. These beings remained silent as I approached; no whining or shrieking or moaning.
These beings are just as tiny as the first beings I lived amongst, but they have different heads. Their heads seem to be the right size for their little bodies. Their faces are featureless except for a long, needle-like proboscis. These tiny beings seem to use this protuberance for all their communication and all their senses: sight, smell, taste, hearing, feeling. Some of these beings pointed their needle noses here and there over my body as I approached, but most kept them pointed at my feet.
Just before I stepped up in front of the "Needle Noses" (my name for them), they began clapping. By the time I actually stopped, they were cheering and whooping and jumping up and down. This went on for quite a while. Then they began to quiet down and the crowd began to split down the middle. I noticed one "Needle Nose" coming through the crowd to stand in front of me.
This "Needle Nose" seemed to have the respect of all the other "Needle Noses" because they all gave their attention to him as he stood in front of me; I could tell because all their needle-like noses where pointed at him instead of me. He must be their "Father Guy".
After looking me over for a while, the "Father Guy" started speaking at me. I did not understand anything that he said to me, but I smiled at him the entire time that he spoke to me. I kept smiling at them all after the "Father Guy" finished; I was trying to think of something to do! I decided to say something back to them.
"Dobre, je to naozaj pekné," povedal som, "že ste ma všetci dnes prišli pozdraviť. Vieš, I couldn't stand for any more of that food-throwing dance that the "Big Heads" do. Nemáte food throwing dance, všakže? Rozumiete mi, chlapci?"
I smiled some more after I finished and waited for something to happen. All the "Needle Noses" did was turn around and walk away! They kept looking over their shoulders as they left, but they did not seem to care if I followed or if I stayed where I was. I decided I might as well stay where I was. I sat down and waited to see what would happen. For days and days I sat there and nothing happened. At first the "Needle Noses" kept looking over their shoulders at me, but after a few days they seemed to forget I was there!
After a week or so of being ignored, I was hungry, so I followed some of the "Needle Noses" around as they went about their daily chores, and every so often they would look over their shoulders at me. Mostly, what they did all day was spit on the ground. It was a disgusting sight! They would form lines and walk through the fields and the spit on the ground, day after day. All the time, spitting! Day after day, no matter where I was, no matter what I observed them do, they were always spitting! I do not know why I did not notice it before.
Then I noticed all their food came from the fields they had been spitting in all this time! Food from spit! Now that they were harvesting, they had time to notice me. For the first time since I arrived in the "Needle Nose" land, they offered me food. How could I accept it after seeing them spit all the time to produce the food? I ran away, sickened to my stomach.
After what I am sure must be something like 100 years, I could not take living among any of these tiny beings any more; I was being starved by the "Needle Noses" and I did not want to go back to the "Big Heads" to have them throw more food at me during their crazy dance. I felt defeated and hung my head in dejection.
Now, since I was standing on a cloud of blue gas, as the gas swirled and spun I could often see through the gas or at least deep into the center of it. Something fuzzy, as if in the distance on the other side of the cloud, caught my eye. The shape grew larger and a little more defined as it came close.
All at once I clapped my hands and whooped for joy! I did not need a crystal clear view of the object to recognize it as the very chunk of land that had broken off of Ottoborg's world and brought me to this miserable place. At once I realized what was happening: the chunk of land was caught in a circular orbit and the blue gas must be going in a straight line that took it through two points in that circle. I cried out, 'For sure, I am the luckiest of all of Ottoborg's sons!'
Carefully, as it passed through the cloud of blue gas, I jumped off the springy surface of debris and onto my chunk of my father's world. I have not been on the chunk of land for about three minutes, long enough to make this latest entry into my journal. Gee, je skvelé byť opäť doma! Dúfam, že už nikdy..."
Here the excerpt of the diary ends abruptly. It is said that the chunk of land that Aloh Al was on suddenly smashed into a dirt clod that collided with it head-on. Both the chunk and the clod were traveling at great speeds upon impact. Nothing was ever seen of Aloh Al again.

Creekerova hruda bola najväčšia a bola plná jazier. V skutočnosti bola z väčšej časti pokrytá vodou. Creeker na svojej hrude prežil mnoho storočí – dosť veľa na to, aby sa naučil, ako vytvoriť obrovské repliky lyžíc, nožov, vedier naplnených nadmernými sezamovými semenami, obrovské bochníky chleba a mnoho podobných vecí.


Creeker využil hlinu zo suchých miest svojej hrudy ako materiál na stavbu svojich sôch. Keď ho omrzelo dívať sa na svoje sochy, jednoducho ich prevrhol do najbližšej mláky. Každá z obrovských sôch po dopade do mláky vytlačila množstvo vody, ktorá potom pokryla vždy novú časť suchej zeme.


Keď práve netvoril sochy, dôkladne si prezeral a kontroloval nejaký z jeho predchádzajúcich výtvorov. Svoju prácu bral veľmi vážne. Vždy buď usúdil, že socha nevystihuje pôvodný koncept, alebo videl z plastelíny trčať vlas, či hmyz. Nech už to bolo akokoľvek, vždy ho to veľmi rozhnevalo.


Nič z tejto práce mu nepripadalo tak, že by to správne vystihovalo jeho predstavy. Nevedel prísť na to, v čom je problém, ale predpokladal, že to bude mať čo dočinenia s veľkosťou.

"If only it was a little bit bigger...", he would often say to himself. Then he would heave the thing into the nearest lake.
His mind was focused intently on making each new sculpture larger than the previous one, whether it be a giant replica of a Red Pod bulb of a mostly empty jar that had been sitting in the back of a valley for eight weeks. Eventually, he spent very little time examining his finished works, but with an exclamation of disgust he would throw the work into the nearest lake (which, after a while, seemed to be conveniently closer and closer) just as soon as it was done and immediately start on the next one. The replicas were by this time so large that he had to climb them to work on the upper parts.
The largest sculpture Creeker ever completed was of a baby's arm holding an apple. It was such a titanic work that he had to use spikes and ropes to get up it. When he finished, he had to rapple down the back of the arm. He backed up to get a good look at it, but could not back up very far since he was on a beach.
Again, his disgust and frustration overcame him as he said, "No, no, no. That's not it at all!" Then Creeker rushed at the base of the sculpture to push it into the water. He barely budged it, but it was top heavy since the apple at the top was enormous, so that his push was enough motion to cause the sculpture to fall over. Creeker turned to start on a new sculpture, (he had in mind a great pair of tongs digging into a bucket of sand) and he never saw the tidal wave that fell upon him.
Hondo's chunk of land ended up on the back of a giant animal that lived in a desert on an undocumented planet. Hondo seemed to like the animal enough, and he was so small that the animal did not detect his existence. There was not much that Hondo could tell about what the animal looked like. It was a colossal beast compared to Hondo.
He took many survey journeys that went on for days and days across the top of the beast to see if it looked different from other locations. As he walked, he noticed the color of the ground changed; presently he would be passing over an area that was brown, then fifteen feet or so further he would pass over an area that was yellow. The surface he walked on was hard and mostly smooth, but it was terraced into short, flat little hills all over. When he came to the edge, he was looking around and he almost fell off. He got down on his stomach to look over the edge. There was nothing between him and the ground which was very far away; if he had jumped, the fall would have broken every bone in his body.
He was on the lip of an overhang, and he reached under it to see if he could feel how far back it went, but the overhang went straight back and kept going. Then he carefully lowered his head over to look and see how far back this overhang went. He could not see it though, there was so much dark shadow he could only see about as far as his hand reached.
Hondo got up and decided to walk directly away from the edge. He grew very tired almost immediately as the surface began ascending right away. It took a day to reach the summit, so he slept there. In the morning Hondo was able to see very far from the top of the animal. The sky was all blue, and the land was all beige. He saw that the highest hilly part of this animal sloped down in all directions around from where he stood.
Edov kúsok zeme iba navždy zostal nehybne stáť na svojom mieste.

Homen
Quater stvoril Homena, dal mu dve koruny a nechal na jeho rozhodnutí, čo spraví s tou zvyšnou. Homen mal syna menom Pinto Bunyan, ktorému okamžite dal jeho druhú korunu. Pinto Bunyan pomáhal Homenovi vo všetkom, čo robil.
Homen made a bunch of beings called Ynts. The Ynts were blue and looked like little bugs. The Blue Ynts spent their first day of existence fashioning small spears. Soon the Ynts had broken up into small communities. Each community had a specific task to accomplish which helped all of the other Ynt communities. Blue Ynt South was in charge of growing food. Blue Ynt North built housing for other communities, and so on and so forth.
All was peaceful and working efficiently, so Pinto Bunyan made some Ynts of his own - only his were white.
Now it came about, when the White Ynts began to multiply on the face of the land, and daughters were born to them, that the sons of the Blue Ynts saw that the daughters of the White Ynts were beautiful; and they took wives for themselves, whomever they chose. The Hutza Mutza were in the world in those days, and also afterward, when the sons of Blue Ynts came into the daughters of White Ynts, and they bore children to them. Those were the mighty Ynts who were of old, Ynts of renown. The White Ynts instantly mingled with the Blue Ynts but they refused to acknowledge the community system of the Blue Ynts. The White Ynts enjoyed the fruits of all the Blue Ynts' hard work, but did not help them work at all. It only took one White Ynt to throw an egg at a Blue Ynt one morning to cause a dreadful feud.
So Hemhemhema, of the Blue Ynts, rose with all the Blue Ynts of war to go up to White Ynt East; and Hemhemhema chose 30,000 Blue Ynts, valiant warriors, and sent them out at night. And he commanded them, saying, "See, you are going to ambush the city from behind it. Do not go very far from the city, but all of you be ready. Then I and all the Blue Ynts who are with me will approach the city. And it will come about when they come out to meet us as at the first, that we will flee before them. And they will come out after us until we have drawn them away from the city, for they will say, 'They are fleeing before us as at the first.' So we will flee before them. And you shall rise from your ambush and take possession of the city. Then it will be when you have seized the city, that you shall set the city on fire. See I have commanded you." Most of those Ynts of war in attendance could not understand Hemhemhema for the language he used was flowery and outdated. Still, few in attendance there from among all of those in attendance did harken and understand. Even did they reckon the sayings of Hemhemhema. And straight-away did they clue-in their buddies who were just lollygagging about, scratching their heads. At once all who heard this explanation did understand Hemhemhema's plan, so Hemhemhema sent them away, and they went to the place of ambush and remained between White Ynt West and White Ynt East, and the west side of White Ynt East; but Hemhemhema spent that night at the Wagon Leisure Inn.
Now Hemhemhema rose early in the morning and mustered the Blue Ynts, and he went up with the elders of Blue Ynt before the Blue Ynts to White Ynt East. Then all the Blue Ynts of war who were with him went up and drew near and arrived in front of the city, and camped on the north side of White Ynt East. Now there was a valley between him and White Ynt East. And he took about 5,000 Blue Ynts and set them in ambush between White Ynt West and White Ynt East, on the west side of the city. So they stationed the Blue Ynts, all the army that was on the north side of the city, and its rear guard on the west side of the city, and Hemhemhema spent that night in Sid's "Garden Spot" Lodge. And it came about when the king of White Ynt East saw it, that the men of the city hurried and rose up early and went out to meet the Blue Ynts in battle, he and all his people at the appointed place before the desert plain. But he did not know that there was an ambush against him behind the city. And Hemhemhema and all the Blue Ynts pretended to be beaten before them, and fled by the way of the wilderness. And all the people who were in the city were called together to pursue them, and they pursued Hemhemhema, and were drawn away from the city. So not an Ynt was left in White Ynt East or White Ynt West who had not gone out after Blue Ynts and they left the city unguarded and pursued Blue Ynts.
Potom Homen povedal Hemhemhema-ovi, "Stretch out the spear that is in your hand toward White Ynt East, for I will give it into your hand." So Hemhemhema stretched out the spear that was in his hand toward the city. And the men in ambush rose quickly from their place, and when he had stretched out his hand, they ran and entered the city and captured it; and they quickly set the city on fire. When the men of White Ynt East turned back and looked, behold, the smoke of the city ascended to the sky, and they had no place to flee this way or that, for the people who had been fleeing to the wilderness turned against the persuers. When Hemhemhema and all Blue Ynts saw that the men in ambush had captured the city and that the smoke of the city ascended, they turned back and slew the men of White Ynt East. And the others came out from their city to encounter them, so that they were trapped in the midst of Blue Ynts, some on this side and some on that side; and they slew them until no one was left of those who survived or escaped. But they took alive the king of White Ynt East and brought him to Hemhemhema.
Now it came about when the Blue Ynts had finished killing all the inhabitants of White Ynt East in the field in the wilderness where they persued them, and all of them were fallen by the spear until they were destroyed, then all the Blue Ynts returned to White Ynt East and struck it with the spear. And all who fell that day, both male and female, were 12,000 (all the people of White Ynt East). For Hemhemhema did not withdraw his hand with which he stretched out the spear until he had utterly destroyed all the inhabitants of White Ynt East. So Hemhemhema burned White Ynt East and made it a heap forever, a desolation until this day. And he hanged the king of White Ynt East on a tree until evening and at sunset. Hemhemhema gave a command and they took his body down from the tree, and threw it at the entrance of the city gate and raised over it a great heap of stones that stands to this day.
So Itchigoplasty and all the White Ynts who were with him arose by night and lay in wait against Blue Ynt South in four companies. Now Pimento Loofa the son of Texadrill went out and stood in the entrance of the city gate, and said, "Who is Itchigoplasty that we should serve him?"; and Itchigoplasty and the White Ynts who were with him arose from the ambush. And when Pimento Loofa, of the Blue Ynts, saw the White Ynts, he said to Factotron, "Look, Ynts are coming down from the tops of the mountains." But Factotron said to him, "You are seeing the shadow of the mountains as if they were Ynts." And Pimento Loofa spoke again and said, "Behold, Ynts are coming down from the highest part of the land, and one company comes by the way of the Diviners' Sandwich." Then Factotron said to him, "Where is your boasting now with which you said, 'Who is Itchigoplasty that we should serve him?' Are these not the White Ynts whom you despised? Go out now and fight with them!" So Pimento Loofa went out before the leaders of Blue Ynt South and fought with Itchigoplasty. And Itchigoplasty chased him and he fled before him; and many fell wounded at the entrance of the gate. Then Itchigoplasty remained at Blue Ynt West, but Factotron drove out Pimento Loofa and his relatives so that they could not remain in Blue Ynt South.
Now it came about the next day, that Blue Ynts went out to the field, and it was told to Itchigoplasty. So he took his White Ynts and devided them into three companies, and lay in wait in the field; when he looked and saw the Ynts coming out from the city, he arose against them and slew them. Then Itchigoplasty and the company who was with him dashed forward and stood in the entrance of the city gate; the other two companies then dashed against all who were in the field and slew them. And Itchigoplasty fought against the city all that day, and he captured the city and killed the Blue Ynts who were in it; then he razed the city and sowed it with salt.
When all the leaders of the tower of Blue Ynt South heard of it, they entered the inner chamber of the temple of Holmarrk (or "The Door"). And it was told to Itchigoplasty that all the leaders of the tower of Blue Ynt South were gathered together. So Itchigoplasty went up to Mount Chlorescent; he and all the Ynts who were with him, and Itchigoplasty took an ax in his hand and cut down a branch from the trees, and lifted it and laid it on his shoulder. Then he said to the Ynts who were with him, "What you have seen me do, hurry and do likewise." And all the Ynts also cut down each one his branch and followed Itchigoplasty, and put them on the inner chamber and set the inner chamber on fire over those inside, so that all the men of the tower of Blue Ynt South also died, about a thousand men and women.
Then Itchigoplasty went to Blue Ynt Southwest and he camped against Blue Ynt Southwest and captured it. But there was a strong tower in the center of the city, and all the men and women with all the leaders of the city fled there and shut themselves in, and they went up on the roof of the tower. So Itchigoplasty came to the tower and fought against it, and approached the entrance of the tower to burn it with fire. But a certain female Ynt threw a 16 ton weight on Itchigoplasty's head, crushing his skull. Then he called quickly to a young Ynt, his armor bearer, and said to him, "Draw your spear and kill me, lest it be said of me, 'A female Ynt slew him!' So the young Ynt pierced him through and he died. And when the White Ynts saw that Itchigoplasty was dead, each departed to his home.
Keď Blue Ynts a White Ynts started to fight, so did Pinto Bunyan and Homen.
Quater stepped-in, and took Pinto Bunyan's crown away and gave it to a new being he made called Arven.

Hoborg

Chcel som vedieť, čo sa stane, keď vytvorím kráľa s veľkým srdcom. Pomenoval som ho Hoborg,v preklade "veľké srdce".
Hoborg dostal korunu a pobral sa medzi hŕbku oblakov. Quater stál obďaleč a pozoroval ho.
Hoborgovi sa zapáčila myšlienka stvoriť miesto pre vlastné bytosti. Vedel, že oblaky, ktoré okolo neho vírili, by tvorili perfektnú oblohu, tak potreboval len vytvoriť zem. Jediná vec, ktorá Hoborga zaujímala, bola, že niektoré z jeho bytostí by sa stali zlými. Chcel vytvoriť bytosti, z ktorých by sa mohol tešiť navždy, ale nechcel ich prinútiť, aby ho milovali a rešpektovali. Rozhosol sa, že vytvorí bytosti schopné vybrať si medzi dobrom a zlom. Ako si tak premietal všetko vo svojej hlave, prišiel na to, že by mohol tvoriť svojich potomkov po jednom a u každého by mohol vidieť, či sa stane dobrým alebo zlým pred tým, než by sa pustil do tvorby ďalšieho. Hoborg vytvoril zmenšený model svojho sveta z Hliny Klay (or clay) aby videl, či to vyzerá rovnako, ako si to predstavoval. Strávil asi dvadsať rokov vymýšľaním tvarov a farieb tohto miesta, ktoré nazval Overhood. Potreboval nejakú hlinu, aby vytvoril vlastný svet a the only place where Klay could be found that was of the purity and quality Hoborg wanted, would take four hundred years to reach. He was so anxious to get started that he asked for help from Quater.
"Quater, vďaka za vyrobenie tejto krásnej koruny... všetko v tomto živote je také nádherné, ale stále som v údive..." Hoborg si kľakol na jedno koleno. "Mohol by si mi pomôcť dostať sa ku Hline najvyššej kvality?"
Quater sa zasmial, "Dosiahnuť niečo také by zabralo mnoho času aj mne! Čo je zlé na hline, ktorú som ti už dal ?"
Hoborg odpovedal, "Páči sa mi hlina, ktorú si mi dal na plánovanie, ale pre svoje bytosti by som chcel tie najlepšie ingrediencie. Vieš, chcel by som, aby vydržali večne, ale hlina vydrží len niekoľko tisíc rokov."
Quatera to zaujalo, "Tu je teleskop, ktorý ti pomôže vidieť ďalej než potrebuješ. Budeš si môcť vybrať najkratšiu cestu k Hline, ktorá by ti mala ušetriť pár rokov cesty."
Hoborg prijal teleskop, "Oh, vďaka Quater! Si veľkorysý."
Hoborg sa ešte v ten istý deň vydal na cestu. Teleskopom jasne videl Horu Hliny, ktorú potreboval na vybudovanie Overhoodu.
Každý deň bol rovnaký, Hoborg vstal pred východom slnka, tak aby nemusel cestovať v horúčave. But before he set off to travel each morning, he thought lofty respectful thoughts about Quater. Hoborg, in his ever-so-deep voice, would sing songs to the ground about how good it was to have been made. After a morning's journey, Hoborg would cover himself up in soil and rest. He resumed his mission in the afternoon and walked toward the great Mountain of Klay until late in the evening.
Po 20 rokoch cestovania, Hoborg vyrastal veľmi osamelý. Čoskoro už nemohol pokračovať v ceste. Našiel kus zeme, kde sa mohol zastaviť a oddýchnuť si. Rástla na nej dlhá vínna réva a Hoborg si vedľa nej ľahol, aby sa mohol potešiť z jej tieňa a zbaviť sa svojho smútku. A Hoborg sa z rastliny veľmi tešil. Ale na úsvite ďalšieho dňa prišiel červík, zaútočil na rastlinu a ona zvädla. And it came about when the sun came up, that a scorching east wind and the white light of the sun beat down on Hoborg's head so that he became faint and begged to die, saying, "Smrť je pre mňa lepšia než život."
Hoborg sa nezmohol na nič, len ležal. Hoborg začal škrabať, absent-mindedly, na mieste, kde ležala jeho ruka. Potom povedal, "Škrabanie je pre mňa lepšie než smrť." It was a fine, dry dirt that was packed down and baked hard by the white sun. His fingers bent, lifted and stretched; bent, lifted and stretched; bent, lifted and stretched, scratching relentlessly. His fingers scraped through the layers of fine dust and grit day after day. Just a few grains of dust and grit required weeks of scraping before it broke loose from the ground, the ground was that hard and compacted. More and more dirt added to the pile under his palm each month. During the years that passed, the only sound he heard were the scraping of his hand on the dirt and his breathing. After a pile big enough to pick up formed under his hand, he grabbed it, spat on it and squeezed it and squeezed it and squeezed it until his hand turned white and his knuckles made popping noises. Hoborg sat up and looked at what lay in his palm as he opened his fist. He saw that he had formed a clod of dirt.
Teraz červík, ktorý zaútočil na vinnú révu a spôsobil, že uschla, vystrčil hlavu zo zeme a obdivoval hrudu, hovoriac, "Preboha, ty máš ale peknú hrudu hliny!" Skúmajúc Hoborga odhora dole sa spýtal, "Urobil si to všetko sám?"
"Áno, urobil." povedal Hoborg.
"Keby som bol tebou," povedal červík, "Zostal by som tu a urobil viac hlinených hrúd. Môžeš z nich vytvoriť bytosti a obývať nimi tento kus zeme. Koniec-koncov, skutočne si už videl hromadu hliny teleskopom, ktorý ti Quater dal? Alebo si ju len chcel vidieť, pretože ti Quater povedal, že ju môžeš vidieť?"
Hoborg odvetil, "Skutočne mi Quater povedal, že teleskop mi umožní vidieť najkratšiu cestu ku Hline, a tak by som ušetril niekoľko rokov cestovania. Ale cestoval som už tak dlho..."
A červík povedal Hoborgovi, "Neušetril si žiadny čas. Nikdy si nevidel Hlinu, však? Zaujímalo by ma, či Quater niekedy videl Hlinu." Keď sa Hoborg zamyslel, aj on sa začudoval. Existuje vôbec niečo také ako Hlina? Len o tom počul; nikdy žiadnu nevidel. Vtedy napadla Hoborgovi myšlienka. Samozrejme, trvalo mnoho rokov, kým zozbieral dosť hliny na jednu hrudu, ale mal mnoho času a vedel, že naokolo bolo veľa hliny; už viac nemusel hľadať Hlinu. Alebo mohol pokračovať v ceste netušiac kedy alebo či dosiahne svoj cieľ. He considered making more dirt clods and creating clod-beings right there to populate the chunk of land he had stopped on to rest. Sure, it would take a lot of spit, but Hoborg figured he would find a way to work-up enough. And now that he had a purpose for scraping he could use both hands and save time. First he would finish creating a being from the dirt clod he already had made.
Hoborg knelt beside the thing he had put together. The hideous outrage of dirt stretched out, and then, as he worked the clod with his hands, it began to show signs of life, and stirred with an uneasy, half-vital motion. Frightful it must have been; for supremely frightful was the effect of his endeavor to mock the stupendous mechanism of his own creator, Quater. His success terrified Hoborg; he cast away his odious handiwork, horror-stricken, as far and with as much velocity as he could throw it. He hoped that, left to itself, out wherever it might land, the slight spark of life which had received such imperfect animation, would subside into dead matter. Hoborg went to sleep in the belief that the silence of the grave would quench forever the transient existence of the hideous clod which he had looked upon as the cradle of life. He slept; but in a dream he was awakened; he opened his eyes; beheld the horrid thing standing at his side under the spindly vine (in Hoborg's dream it grew back), and it looked on him with yellow, spit oozing, but speculative eyes.
Hoborg sa zobudil (naozaj) a bol ohromený hrôzou, pretože uvidel niečo v diaľke a strácalo sa to každou minútou. Najprv si myslel, že to bola hruda-kreatúra vracajúca sa, aby ho dostala, ale ako sa približovala, zistil, že je to oveľa väčšie ako suchá hruda. A short while passed before Hoborg could make out the shape. It was a piece of land with a little red-roofed house on it. There was a big robot and a little being on it. Hoborg realized that these folks would pass him if he did not act quickly so he took off his belt from around his waist and made a lasso. He figured that it still was not long enough to reach this passing land mass, so in act of desperation he gouged a chunk of his chest out and rolled it into a great snake that extended the end of his belt. This contraption was long enough to lasso the land, which halted when the cord went taut. The big robot pointed to Hoborg's chest and said, "Soooom Bil. Soooom Bil."
Hoborg sa zavlnil a odpovedal, "Soooom Hoborg. Som Hoborg."
Menšia bytosť (trocha menšia ako Hoborg, ale jednu päťdesiatinu veľkosti Bila) pointed to Hoborg's chest and said, "Me think hims pointing your torso, big ouch!"
Hoborg si neuvedomil, že jeho črevá sa usadili v obrovskej štrbine, ktorú vyvoril v jeho hrudi. "Dobrý Quater! Čo sa to chystám spraviť?"
The small being took off his own belt and instructed Bil to carry him down to where Hoborg was. The being jumped into Bil's hand and he walked over to where Hoborg sat, about to pass-out. "Me Willie," the stranger said as he tied his belt over Hoborg's chest, clamping the severed sections together, and closing up the self-inflicted injury.
Hoborg položil ruku na Willieho rameno, "Ahoj, Willie, Som Hoborg a ty si mi práve zachránil život!"
Willie neuznával toto vyjadrenie. Hoborg vedel, že Willie nie je v podstate normálny, ale aj tak bol rovnako vďačný.
Po pár dňoch odpočinku sa Hoborg rozhodol, že bude najlepšie pokračovať v tejto ceste. Hoborg sa spýtal Bila a Willieho či sa chcú k nemu pridať. Bil povedal, "Soooooom Bil. Soooooom Bil," a Willie si niečo zamrmlal pod nos.
Hoborg mal rád ich spoločnosť, ale vedel, že nechcú ísť s ním, a tak so slzami v očiach sa s nimi rozlúčil. Hoborg bol veľmi prekvapený, keď po pár metroch kráčania zistil, že Bil a Willie ho následujú. Hoborg sa ich nič nespýtal, len sa vo vnútri radoval a pokračoval smerom za Klayom.
Veľký Robot Bil (Hoborg zistil jeho celé meno, pretože bolo vyrité na jeho nohe) proved most useful for carrying Willie and Hoborg and the little red-roofed house over canyons too steep to climb. Hoborg noticed, while being carried by Big Robot Bil, that Bil's chest had a switch inside it marked "good" at the present setting and "bad" on the other setting. Hoborg dared not find out what the "bad" setting did, but he thought it must be a poorly thought-out attempt at dealing with the same problems he had when he was planning the making of beings that were capable of doing right and wrong.
Within a few more years the three made it to the Klay. It was a mountain of the purest Klay in the known universe and Hoborg found it to be of higher quality than he or even Quater imagined it would be. He filled his crown up with a few good sized hunks of Klay; Bil and Willie carried a few hunks to help. All together, Hoborg figured there was enough to make his Overhood and about two thousand beings.
Na ceste späť, kde Hoborg začal svoju výpravu, k ním pristúpil Tickberger. A Tickberger is something all icky and sticky that Quater always said to run away from. Hoborg yelled for Bil to grab Willie and himself and make a run for it. A Tickberger is made to want what other beings have. He could tell that they had a bunch of Klay so he licked his lips, exposed his fangs and said, "Klaaaaaay!" As fast as Bil could run, it was not fast enough to outrun the nimble Tickberger. The ID panel on the back of Bil's foot was removed with one swipe of Tickberger's razor sharp claw. Hoborg saw that Bil was slowing down and that they would soon perish if they did not do something quick. Hoborg threw all of the spare Klay over to the ground below. He figured the amount remaining would still be enough to make a medium sized world and about five hundred beings. The problem was that as soon as Hoborg dumped the Klay, Tickberger gobbled it up, and it was still closing in on Bil. Hoborg nervously threw some more Klay out and this time Tickberger ate it but slowed down considerably. This was not good enough, since Bil also was slowing down considerably from the exhausting pace. He simply could not carry on much longer.
Hoborg decided that he would have to be happy with about twenty beings in a small neighborhood as a world. With that, he dumped most of his Klay over with just a bit left for his greatly reduced plans. It worked this time since Tickberger stopped completely and could not follow them since he was stuffed with so much Klay.
Bil continued under Hoborg's guidance, holding the little red-roofed house on his shoulder where Willie and Hoborg could ride and room together. After many years' journey, Hoborg returned and was ready to build "The Everhood," a neighborhood that would last forever...
... tak dlho než sa nič zlé nestalo

Arven

Arven is a sleek and fast being who created thousands of beings from the first moment he was given a crown. Besides his crown, there is an aerodynamic fin off the back of his head because he is so fast.
Jeho štýľ tvorby je rýchly: preniknúť, vytvoriť, odísť. He does not keep account of the worlds he creates nor the beings he creates to inhabit them. Quater made Arven quiet, serious, lean and efficient. Arven has spoken only once to some of the beings he has created.
Quater wanted to make a being who would fill up the rest of creation with more worlds and planets and beings. Arven does not even take the time to create beings who will be creators themselves. Arven now has seven worlds that his beings inhabit:
NORDO je svet pozostávajúci zo siedmich planét, z ktorých každá má svoju vlastnú kultúru. The inhabitants of each planet have a distinct mythology with the common element of the seven planets fighting amongst each other. But they never do in reality. This makes the various races of the seven planets fear each other intensely, though there is no real need to do so.
Siedme planéty sú:
Idsnak - osídlený Skullmonkey-mi. Skullmonkeys vyzerajú ako opice s lebkami namiesto hláv. Skullmonkeys strávia celý deň lovením jeden druhého nervóznymi, hyperaktívnymi metódami. Hoci by Skullmonkeys radi strašili mlaďatá ostatných civilizácií, nemôžu, pretože ostatné svety nie sú pre nich dosiahnuteľné. Toto je dôvodom, že pátranie po transporte je najdôležitejším záujmom múdrejších Skullmonkeys. Alpha Jaw, vodca Kráľovstva Skullmonkeys, dúfa, že bude vlastniť nejakú kozmickú loď, postavenú pre let ku planétam plným mládeže na strašenie.
Jedného dňa, keď sa Alpha Jaw zamestnával detailným plánovaním veľkej rampy na spustenie ohromnej rakety, jeho asistent Hairy Jo zliezol dole veľkou pevnosťou a rozhodol sa odpočinúť si v jazierku. Hairy Jo sa zhlboka napil z čistej vody a obzeral si sám seba v pokojnom odraze. He poked his finger in his ovicular foramen and wondered what it would be like to have flesh on his head.
"Som veľmi škaredý." pomyslel si Hairy Jo.
This was an odd thought since most Skullmonkeys have no concern for appearances.
cast - odlievať
"Z tohto dôvodu sa budem odlievať do vody a nikdy viac nebudem žiť." povedal, a potom vyskočil.
Jeho telo urobilo hlasný čľapot a cítil chladný dotyk vody na každej časti svojho tela. His hair grew deeply saturated with water until all of the air bubbles wriggled their way up to the surface. Hairy Jo exhaled and sank even deeper, far deeper perhaps, than any other Skullmonkey had ever gone before. Weightless, he refused to move or struggle. Dark waters surrounded him and he thought about his youth. Hairy Jo remembered a particularly unpleasant day many years before when he was just a lad-Skullmonkey receiving his lesson from an elder named Low Jaw.
"Many are the hairs on our backs," povedal Low Jaw, "and likewise are the number of Skullmonkeys in this world."
Hairy Jo looked up to Low Jaw as a father figure. For weeks, Hairy Jo followed every move Low Jaw made. If Low Jaw went into the forest to forage for nuts and grubs so went Hairy Jo. If Low Jaw tended to his garden, so did Hairy Jo.
One especially warm and beautiful day Hairy Jo was on his way to Low Jaw's cave when he saw a great crowd gathered around the entrance. Many Skullmonkeys were howling to show their mournful state. Low Jaw's wife was the gloomiest of all... she was like a brittle fall leaf blown into a corner. Hairy Jo pushed his way to the front of the crowd demanding to see his mentor. Low Jaw gently swung by his neck, hung from a braided piece of cloth his two children had made. His children were the first to find him in this state. The peculiar thing that Hairy Jo recalled, was that he had shaved himself completely naked.
Arnod - inhabited by the Rrs. Rrs observe other planets and civilizations hoping one day to apply all that they have learned to their own civilization. This is not likely, however, since they find comfort in research and are terrified of application. Rrs are extremely advanced in the arts of the mind which they use to read other beings' minds. Every other generation in the Rrs' lifeline produces an Omega Rr. Omega Rrs have such superior mind control that they can use their minds to form physical doorways between worlds. This has been outlawed by Arven, and only because Quater brought this to his attension. But the Omega Rrs were not stopped until after they had moved a few Ynts, Skullmonkeys and even Rrs to other planets.
Ba'ak - inhabited by Half-Skullmonkeys, who are half Blue Ynt. Called "Blue-Ynt-Skullmonkeys" these beings look just like White Ynts since the mating of a Skullmonkey with a Blue Ynt causes a loss of pigmentation in the offspring resulting in a Blue Ynt that appears to be white. There is no other visual effect on the offspring from the Skullmonkeys, though their behavior is more like that of a Skullmonkey than the community-building Blue Ynts.
Guhrli - inhabited by Proto-Skullmonkeys. These pitiful beings have to bury themselves up to their necks every night in the rich Guhrli soil to keep from dying of dehydration. They can only eat HoBread, which can only be made by grinding up the largest Wx and adding them to HoBatter before it rises. (Arven corrected all of these limitations in the final design of Skullmonkeys.) Guhrli has a monthly orbit that floats so close to Wx that the Proto-Skullmonkeys can harvest the plumpest ´Wx for their HoBread. Due to the Proto-Skullmonkeys' tie to the soil of Guhrli every evening, colonizing Wx with Proto-Skullmonkeys is not possible.
Wx - obývaný Wx. Wx sú nažltnutí, tuční a chlpatí. Wx sa rozmnožujú nepohlavne a často, which would create an overcrowding problem if they were not harvested each month by the Proto-Skullmonkeys.
Hapsborg - inhabited by one Rr and one Skullmonkey who became best friends. The Rr's name is Rrheostan and the Skullmonkey's name is Mazzimoast. Their first year on Hapsiborg was one of confused emotions. Because of the myth of the seven planets fighting amongst each other, Mazzimoast and Rrheostan feared each other, but they were lonely and longed for companionship also. Rrheostan, behaving in perfect Rr fashion, wanted to study Mazzimoast and all of his habits. He spent a lot of time following the Skullmonkey's tracks to see where he went, examining his feces to see what he ate, and climbing up trees to see where he lived. They found that helping each other was their only chance at happiness and survival. While they were extremely productive during the first hundred years of friendship, they now just sit in front of their houses swapping grossly exaggered stories of their first year together.
Yanko - ovývaní prenasledovateľmi Mai Kea. Mai Kea was said to live on Hapsborg, though in reality he did not exist at all by any known records. Yankites (beings of Yanko) find pleasure in making intricate art works for Mai Kea. Perhaps the greatest works of art known to Quater are made in Yanko. It is for this reason that no one has the heart to tell the Yankites that Mai Kea does not exist.
Ostatné svety, ktoré Arven vyrobil:
PLASMO je obrovský kúdol bytostí príliž malých na zbadanie voľným okom. Rrs have projected their minds there.
ALFATIC je svet R'Goss. Každá ďalšia generácia sa narodí väčšia ako predošlá. Keď sa každá generácia R'Goss dostane do veku seniorov, počujete hlášky ako: "Títo trúdi si myslia, že sú veľkí !" alebo "Keď som bol v tvojom veku, museli sme stáť na stoličke, aby sme dostali hrniec fondue dolu z kredenca."
Domy predkov nie sú používateľné pre ďalšie generácie; proste nie sú schopní prejsť dverami.
ALPA FAMALPA je svet, kde sú dospelí ovladaní svojimi deťmi. The children send the parents on time-consuming, frivolous tasks that keep the parents from doing anything but what the children desire. One might think that a society like this would collapse in anarchy. But to satisfy each whim of their children, the Alparense (or parents) constantly develop new technologies. For instance, when a child, looking up at the evening sky, said, "I want to see what that white dot is, up there!" and threw a fit, his Alparense worked night and day till they invented a telescope. When other children saw it they all wanted one, so a telescope factory was built. In similar ways, advances are made throughout Alpa Femalpa.
Alpa Femalpa families have from one to three children, rarely more. One child, being childish, may say, "Yes!" when she is asked if she wants a baby brother or sister. She does not have the ability to realize that she will have to share command of the Alparense with her sibling, since the Alparense must be obedient to all their children. That child will not be fooled again if she is asked a second time after the birth of her sibling. Later, when the new baby is old enough to answer, the Alparense may be able to ask him while the older sister is not around (and if she has not already warned the boy of the danger of a third sibling) if he wants a baby brother. If a third child is born into the family, the older two will rarely ever let the Alparense out of their sight; this prevents the Alparense from getting the chance to ask the youngest if he or she wants a baby sister or brother.
As a favor to Homen, Arven made the world FLIMBY for the White Ynts. Most of the White Ynts were taken by Arven so the Blue Ynts could live in peace once again. The White Ynts depended on the hard-working, resourceful Blue Ynts for survival, since the White Ynts are shiftless, no-good bums. To survive being in a world with no Blue Ynts, the smarter White Ynts (called "Rogling") conned the not-so-smart White Ynts (called "Habling") into "converting" into Blue Ynts. Here are some tales of the Rogling conning the Habling into being Blue Ynts:
One night, Papto, tired of wandering in the woods of Flimby, uvidel svetlo v okne drevorubačovej chaty. Papto nevlastnil svoju chatu, preťože bol príliš lenivý na to, aby si ju postavil. He thought to go to the cottage to see if the Ynts inside would let him stay, tak prišiel k dverám a zaklopal.
Drevorubačova žena otvorila dvere a povedala, "Shoo! Nevpustím nikoho do domu, pokiaľ nepríde môj manžel" Zmizni, už aj!" A zabuchla mu dvere pred nosom.
Papto was hungry, too, and he had smelled the dinner cooking in the cottage while the door was open. He looked around for something to eat and saw a discarded Gflutoburger box on the roof of the cottage. He hoped there might be a Gflutoburger still in the box, but if not, even licking the Gflutoburger sauce from the bottom of the box would be delicious. After quietly making his way onto the roof, Papto found a hole in it through which he could spy on the wife of the treecutter. Obviously the treecutter was too lazy to fix the hole. When he peaked through the hole, Papto saw a beautiful table set out with a savory junk roast, klootifish, and wine. The treecutter's wife and the county tree censor were seated at the table ready to dine.
Now Papto heard the treecutter lumbering home just then, and so did Mrs. treecutter. The treecutter was as nice a guy as you would want to meet, but his one quirk was that the mere sight of a county tree censor put him into a fit of rage. And that was why the censor was paying a neighborly visit to the wife, because he knew that the treecutter was out; and the good woman would therefore fix up the best vittles she had. As Papto watched through the hole, she threw everything on the table into cupboards and drawers and hid the censor in a trunk she used as a coffee table.
"What are you doing on my roof?" the treecutter asked Papto. "You'd better come in and eat dinner with me and stay in the spare room."
Papto brought the Gflutoburger box in with him, but kept it out of sight. The wife acted very glad to see them both and set the table and gave them each a big bowl of Toriweet (a gray, tasteless paste). Papto's mouth watered thinking about the junk roast, klootifish, and the other delicacies he had seen. He brought his Gflutoburger box up to his ear and opened and closed it a few times.
"Čo tam máš?" spýtal sa drevorubač.
"Oh, to je moja Gflutospirit-príručka," odpovedal Papto. "He says don't eat this Toriweet, eat the junk roast, klootifish and other things he had a Gflutospirit hide in the cupboards just now." "Super!" exclaimed the treecutter, who jumped up and found all the wonderful food which his wife had hidden there, but which he thought the Gflutospirit had brought forth. The wife of the treecutter dared not say a word, but put all the food on the table. Now Papto put his box up to his ear again and opened and closed it.
"Čo hovorí?" spýtal sa treecutter.
"He says don't forget the wine behind you in that drawer."
A tak sa Papto a treecutter tešili z vína. The treecutter wanted to see the Gflutospirit this guide used to provide these wonderful things.
"Can the guide conjure the Gflutospirit here for us to see?" asked the treecutter. "I wouldn't be troubled about looking at him; now that we finished off that wine I'm kind of loopy!"
"But of course!" said Papto. "This guide does whatever I tell it to do, don't you?" Here he nodded at the Gflutoburger box in his hand. "He says 'Yes.' But the Gflutospirit is very ugly; we might puke if we were to look upon it so soon after eating."
"So who's afraid of a little barf? What will he look like?"
"Dobre, ako vidíš, he'll look just like a county tree censor."
"Gah! To je škaredé! I must tell you, I go into fits of rage when I see a county tree censor; but I'll be okay knowing that it's really a Gflutospirit."
A tak Papto otvoril krabicu a zašepkal do nej, potom si ju priložil k uchu.
"Veľmi dobre." povedal Papto. "He's in the trunk you use as a coffee table. We may go look at it now, but don't let it out of the trunk!"
"Help me hold the lid." povedal lumberjack. And they all went over to the trunk where the wife had hidden the county tree censor. They opened the lid and peeked in; then the treecutter slammed the lid closed.
"Wow! Je škaredý! Fuj!"
Potom súhlasili, že potrebujú iný nápoj. Otvorili inú zásuvku a našli inú fľašu vína.
Oveľa neskôr, the treecutter povedal, "Musíš mi predať Gflutospirit-príručku v krabici. Pýtaj si, čo len chceš. Dám za to všetko."
"Nie, nikdy by som to nespravil," povedal Papto, "len predstava, na čo všetko ťo môžem použiť!"
"Oh, tak chcem Gflutospirit-príručku tak veľa! Oh, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, oh prosím, prosííím, oh prosím, prosím, prosím, prosím, oh oh, prosím, oh prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, proo-sííííím, prosím, oh prosím, prosím, oh prosím, prosím!" zaplakal drevorubač; a pokračoval v žobraní.
"Dobre," povedal Papto, koniec koncov, "ak mi sľúbiš, že ty a tvoja žena budete predstierať, že ste Blie Ynts počas troch rokov kvôli mne, potom ti dám túto Gflutoburger krabicu."
"To je dohoda!" povedal treecutter. "But you must take that trunk with that Gflutospirit that looks like a county tree censor away with you; it gives me the creeps!"
When Papto left in the morning, he took the trunk. On his way, on the other side of the woods, was a very deep river. The water rushed by under the bridge he was crossing and the river thundered in the quiet of the forest.
"Whew!" povedal Papto. "Som unavený! This trunk feels like it's full of my brother's weights. I think I may as well throw it in the river, and if it floats home to me, great; if not, no big deal."
Then he lifted one end of the trunk, just a little. "No!" cried the censor from within the trunk, "let me out first!"
"Aaaaaah!" zakričal Papto, predstierajúc zľaknutie, "Gflutospirit je stále tu! I'd better throw him in fast, so he'll drown!"
"Nie, nie, nie!" exclaimed the censor. "I'll be a Blue Ynt for you for three years if you let me out."
"I could do that!" povedal Papto. And for the next three years he did not lift a finger.
Not much is known about ELBEETO, except that it is a twin of Flimby, and that it lies on the far side of a huge gulf of yellow plasma. Space currents momentarily blow the yellow plasma away, revealing Elbeeto to the patient observer.
SUMP je svet pozostávajúici zo skupiny dutých planét, existujúce v sebe. Sú to: Outer Junn - obývané Wx, about a million times as many as Wx itself. Because there are no Proto-Skullmonkeys to harvest them every month, about one half of the population is crushed to death by their collective weight.
Mezzo Abbernun - obývaný Abbermi. Abbers suspect that there is a world above their Outer Junn Floor Sky, because of the occasional Wx carcass oozing through a crack or hole, but this is an unproved theory to them. Some Abbers have drilled their way through the Mezzo Abbernun to find Inner Abbernun. These travelers, however, never returned to the surface to tell what they found. This has prevented most Abbers from attempting the journey but a few hundred have.
Abbers fall into three castes. The first is the intellectual, inquisitive caste called the Frankites. The second is the warring Abbers called the Dazzites. The third is the religious caste called the Ee's. The Frankites spend their time in pursuit of knowledge about the other worlds of Sump: Outer Junn and Inner Abbernun. The Frankites are not respected by either the Dazzites or the Ee's. The Ee's accuse the Frankites of messing with their religious mythologies. The Dazzites think the Frankites are a bunch of sissies. The Frankites developed the theory of a world above their Outer Junn Floor Sky because of the occasional Wx carcass oozing down through a crack or hole. The Abbers have no way of reaching the Floor Sky, but a drop or two of the disgusting, rotting flesh of the Wx's from Outer Junn sometimes trickles down. The Frankites have developed a science out of the study of stuff that falls from the sky. They have formed theories of what the world above must be like. Theories of a world within theirs are called the "Crankules Inner Abbernun Conjecture" after the Frankite named Crankules who is said to be the first Abber to say, "I wonder if there's a world within our world?" The Frankites have lead expeditions into caves, crevices and holes in the ground. Most expeditions run into dead-ends; the ones that do not have never come back to report what they found. The Ee's say this just confirms what they have known all along, that Inner Abbernun houses a Door to the Other Side. Although a few Frankites say there are no doors, most agree that there may be something like a door somewhere in the universe. The Dazzites consider the Frankites research into doors their only useful function in society.
The Ee's spend their time in pursuit of the knowledge of mythologies. Some Ee's follow Father; some Ee's follow Quater; some Ee's follow Arven. Some follow Father and Quater; some follow Quater and Arven; some follow Father and Arven. Some Ee's follow all three together: Father, Quater and Arven.
Most Dazzites want nothing to do with a Door to the Other Side. They would be very interested, though, if someone found a door to another world that they could conquer.
Abberwabbee is the notable high priest of the Ee's. Kapangdazz, chief warrior of the Dazzites is plotting to assassinate him due to Abberwabbee's doctrine of peace which threatens the Dazzite warrior lifestyle.
Inner Abbernun - which is said to house a door to the other side. All of the Abber cultures have a mythology regarding the door and a special name that identifies that mythology. Here are some of the more popular mythologies:
Lipocarrutherrs - The door is all around us. This is the mythology of the door amongst a small group of Frankites, called the Ricks. They believe that the door is just a natural consequence of the evolution of all living things. They are fond of going out to the Eubendy forests and hugging the Eubendy trees. Ricks desire to become one with nature, then, they believe, they will be able see the way to the door. Until you become one with nature, they say, you cannot hope to see as nature sees. And, according to the Ricks, nature sees all.
Winthrrop Ballyhoo - We have already gone through the door. This is one of many mythologies found amongst groups within the Ees. This group within the Ees calls itself the Marffees. They believe whole-heartedly that there is a door, but they also believe that all have passed through the door in one instant sometime in the past. The Marffees say that since we are all on the other side of the door, there is no need to look for it.
Shempocalrrisian - Each of us has a door within himself / herself. This is also a mythology from a group within the Ees, call the Shempocalrrisianites. It is said that Shempocalrrisian found the door, but did not go through it. Instead, he ground the door to a fine dust then put the dust into the drinking water of Mezzo Abbernun. Since that day, the first time an Abber takes a drink of water, they are said to have a door to the other side within them. The Shempocalrrisianites hold a water-drinking-rite for their babies.
Rrmbek - We can find the door only when we have tallied up enough good deeds. Strangely enough, this is not another mythology from amongst the Ees, instead it comes from the Frankites. Those of the Frankites that believe this myth are pseudo-scientific and perpetuate the myth started hundreds of years ago by Jabberph. Jabberph was insane, but he was able to string together sentences full of scientific and theological sounding ideas. Those who did not know better and did not want to take the time to research Jabberph claims would say, "Hear, hear!" when he came to their street corner to speak. Jabberph, although enrolled in the Frankite schools, attended class only occasionally. He spent most of his time digging for imaginary buried treasure or counterfeiting money; with the latter he would pay classmates to do his homework for him. It was on what was to be the last of his treasure hunts that Jabberph said he found the scroll of Rrmbek.
Jabberph said that the scroll of Rrmbek explained that if one does enough good deeds one will be given a pair of X-ray glasses with which the door can be found. Jabberph said that good followers of Rrmbek who have disappeared are the only proof one needs to believe the authenticity of the scrolls (which, by the way, no one has ever seen). The fact that they disappeared, Jabberph writes, shows that they got their glasses and went straight to the door. No one has yet been found who can name a missing follower of Rrmbek.
Prrokoschmoko - Life stinks, and then you fall through the door; maybe. This mythology has a small support amongst all three castes of Abber.
Klarrczmun - A very good being made the door long ago and only told one good Abber how to find it. Before he found it, though, he told one other good Abber and thus the knowledge of the door has been passed down through the generations. It is said that somehow knowledge of the door's existence became public, now anyone can find the door, if one goes about it the right way. To do so, one must attach oneself to a good and righteous person to get taken through the door when the righteous person goes through. This mythology also has a small support amongst all three castes of Abber. They are called Klarrczmun by other Abbers. The key here, it is believed, is to staple yourself to a righteous Abber so that when he does find the door and go through, you will go with him. This myth states that an Abber named Klabberz, who lived next door to Toogabberg, thought Toogabberg knew how to find the door. Toogabberg was a very nice guy, but Klabberz thought he was the nicest guy there ever was. Klabberz figured that if anybody had a chance of finding the door it would be Toogabberg. So Klabberz got a very powerful stapler and with it attached himself to Toogabberg. It is said that when Toogabberg found the door and went through, Klabberz went through, too. Therefore, Abbers who believe this myth are always looking for someone who is considered righteous to whom they can staple themselves. If a Klarrczmun is seen trying to staple himself to another Abber by other Klarrczmuns, they also will try to attach themselves. Usually, friends will help get a Klarrczmun off the nice Abber, but if an Abber is tackled by several Klarrczmun, the Dazzite police are summoned to remove them.
Burrntoowie - Arven made the door and immediately declared that none shall pass through it upon penalty of death. He only told anyone about it to taunt them with its inaccessibility.
Flimperrty - The door was brought to Inner Abbernun by Merlopax the Kleptomaniac. There are many legends of Merlopax; he is a folk hero among the lazy Abbers who do not want to be involved in any of the castes. In this tale, Merlopax left Mezzo Abbernun and stole the Door to the Other Side and brought it back to Mezzo Abbernun only to lose it to Merlopaxpax the Con-man.
Appilow Pinsmarr - Dvere sú darom od Otca. Nie je nič, čo by mohol niekto urobiť, aby našiel dar dverí, musí ti to ukázať iba sám Otec. A potom sa musíš rozhodnúť či skutočne chceš prejsť cez dvere.
Innagorradavida - One finds the door during the heat of battle, dying a victorious death. This is the favorite door mythology among the Dazzites.
Jyan't Rroeb't - cesta ku dverám je pravda je všetko, čo je skutočné a všetkých Abbernunov je iba sen.(?)
Tingleyspald - Obrovská korytnačka postavila vchod.
Rroy Al - Len 3667 Abberov má povolenie prejsť cez dvere.
:!: Inside the Brut, RESPECT is everything! :!:


*********************************** Ak tu nájdeš chybný odkaz, faktickú, gramatickú alebo pravopisnú chybu, chýbajúcu, neúplnú či nepresnú informáciu alebo chceš vyjadriť konštruktívnu kritiku neváhaj ma kontaktovať. Aj Ty môžeš pomôcť spraviť túto stránku lepšou.***********************************

*********************************** If You find here any bad link, factual, ortographic or grammar mistake, wrong, uncomplete or missing information or want to express Your constructive criticism, do not hesitate to contact me. You can make this site to be better too. ***********************************
User avatar
Brut
Hlavný Admin
Hlavný Admin
 
Status: Offline
Posts: 193
Likes: 0 post
Liked in: 1 post
Images: 2
Joined: 23 Feb 2013, 22:57
Location: v Brute / inside the Brut
Online: 2d 13h 8m 20s
Gender: None specified
Blog: View Blog (1)
Slavic name: Brutibrut
Gangster nickname: Bruto di tutti Bruti
About Me: BRUT
Karma: 10

The Neverhood - Chodba Záznamov (SK Preklad by KlayKap)

Postby Brut » 11 Jan 2018, 23:34

Preambula

Ja som Qater. Prečítaj si moje slová a staň sa mojím priateľom.
Otec mi rozkázal aby som zapísal pravdivú históriu aby sa z nej mohol každý poučiť.
Preto dávam každému z mojich siedmych synov túto moju rytinu, plastelínovú stenu.
Táto stena stále nahráva čo sa deje v tomto svete aj v ostatných svetoch.
Hľa. Každý kto manipuluje s týmito záznamami je považovaný za Otcovho nepriaťeľa. Ty nebuď taký.
Táto stena je daná od Otca. On ťa naučí múdrosti, nezištnosti a schopnosti riešiť problémy.
V našom živote musíme robiť správne rozhodnutia.
Stále pokračuj v pravde aj keď niekedy je ťažké rozlíšiť čo je to pravda. Na tejto stene je iba pravda.
Quater
Otec
Otca nikdo nikdy nevidel. Otec je mimo naše chápanie. Ale napriek tomu všetci vedia že tu je. Je šťastný a teší sa že existuje. Je veľký a mocný a pokiaľ sa vie, pred ním nič nebolo. Je na druhej strane. Nikto tam ešte nebol ale má to byť skvelé miesto kde je pokoj a kde sa neumiera.
Quater
Quater je to jediné čo Otec stvoril. je dobrým priaťelom. Quater je medzi Otcom a všetkými ostatnými bytosťami. Keďže Quatera vyrobil Otec, nikdo sa nemôže o Otcovi dozvedieť inak než skrze Quatera. Quater odhalil všetko čo je známe o Otcovi. Potom Quater ukoval sedem korún pre sedem bytostí ktoré vytvoril a Otec do nich vlial život. Quater odišiel od Otca a spravil svet v ktorom si každá jeho bytosť mohla nájsť svoje miesto.


Ogdilla

Quater spravil Ogdilu ako testovaciu bytosť. Dal Ogdillovi korunu aj keď nemal hlavu. Ogdilla je veľký modrý plyn ktorý si seba len málo uvedomuje. Hovorí sa že Ogdilla má dobrodružného ducha a keď ju Quater spravil, hneď letela od neho preč nevedno kam... Qater zobral veľa čiastočiek z vesmíru a spravil pre Ogdilla domov keď sa ku nemu vráti.
Ogdilla je teraz milión ráz väčšia než keď ju Quater vyrobil. Na jej povrchu žijú Škvrny z Rilonate.
Škvrny z Rilonate stále bojujú zo Škvnami z Rod. Škvrny z Rod si totiž vedia dopestovať na Ogdilinom chrbte jedlo pomocou vlastných slín. Škvrny z Rilonate nemajú sliny, ale zaberajú väčšinu Ogdilly. Škvrny z Rilonate boli znechutený tým že Škvrny z Rod vedia pľuvať a oni ich v tom nemôžu napodobniť.
Spor medzi Škvrnami z Rilonate a Škvrnami z Rod trvá už celé storočia. Nikdy nebol taký že by Škvrny bojovali ale zato sa navzájom urážali a vysmievali. Toto obdobie sa nazvalo "Oobla Senchter Hakkt" čiže tri tisícročia konfliktov, aj keď to v skutočnosti bolo iba dva a pol roka. Raz cez "Oobla Senchter Hakkt" sa stalo že všetky Škvrny zabudli na konflikt ale potom sa rozhorel ešte väčšmi. Bolo to takto.
V ôsmom mesiaci, dvadsiateho siedmeho dňa, roku dvetisícstojedenásť z Oobla Senchter Hakkt, Škvrny z Rilonate našli v parku Obra. Hlavu mal v ich rybníku a spal. O chvíľu sa okolo neho zhromaždil celý dav Škvŕn z Rilonate. Šepkali si stále hlasnejšie a hlasnejšie až sa napokon Obor zobudil, posadil sa a zívol. Škvrny z Rilonate uvideli jeho veľké zubiská a naľakali sa že ich chce zjesť. Obor by si dal do úst poľahky aj tri škvrny. Škvrny si mysleli že vyzerá veľmi divne. Hlavu mal celú guľatú a nad ňou krúžok, ústa veľké ako tri škvrny, mal pery(škvrny nemali žiadne pery), a nad nimi dve veľké guľaté veci ktorými sa zdalo že ich pozoruje lebo keď hovoril tak sa otočili na toho na koho hovoril. Jeho trup bol krátky a nohy mal dlhokánske a z hrude mu vytŕčali tri hroty.
Škvrny sa snažili z Obrom dorozumieť aby zistili či je priateľ alebo nepriateľ, ale nešlo to. Obor totiž hovoril veľmi hlbokým hlasom a úbohé škvrny nevedeli ani kedy skončil slovo. Tak ku nemu postavili stráž. Ale Obor ich nikdy nenapadol. Každý deň do parku za Obrom prichádzal kráľ škvŕn z Rilonate a snažil sa s ním dorozumieť. Aby naňho zapôsobil, zavolal si akrobatov z Rilonate cirkusu. Jeden artista krúžil v Obrovom krúžku, iný sa ponoril do suda z vodou, ale Obor sa stále iba usmieval. Nič nespravil ani keď sa artisti zavesili na jeho hroty. Kráľ zdvojnásobil úsilie dorozumieť sa s Obrom.
Chcel totiž aby Obor išiel a rozdupal škvrny z Rod. Deň čo deň sa s ním snažil dorozumieť, ale stále mu to nešlo. Obor sa iba usmieval. Keď kráľ potriasol hlavou, aj Obor potriasol hlavou, keď kráľ prikývol, aj Obor prikývol, keď si dal kráľ facku, aj Obor si dal facku. Keď kráľ kúsok prešiel a ukázal smerom na Kráľovstvo škvŕn z Rod, Obor vstal a rezko si zakrepčil. Kráľ Rilonate sa príšerne nazúril! Keď ešte Obor tancoval tak nariadil aby doňho všetky škvrny niečo hodili. Keďže škvrny Obra kŕmili, nemali po ruke nič iné iba jedlo. Tak ho teda zobrali a začali hádzať na Obra.
Obor sa snažil skonzumovať všetko čo mu hodili, ale škvrny hádzali viac jedla než mohol Obor zjesť. Zdvihol sa teda a začal kráčať preč, akurát smerom ku kráľovstvu Škvŕn z Rod. Škvrny z Rilonate zjačali radosťou a hádzali doňho ešte viacej jedla takže Obor mal nohy už celé polepené. Obor sa na ich ryk obrátil a pozrel na nich. Všetky škvrny zdúpneli lebo si mysleli že ich teraz rozpučí. Ale Obor sa obrátil a odišiel smerom na kráľovstvo Škvŕn z Rod.
Škvrny z Rilonate si hneď spravili veľkú oslavu! Mysleli si že Obor rozmliaždi všetky Škvrny z Rod na kašu. Kráľ Rilonate predniesol reč:
"Výborne, je to skvelý obor! Už o chvíľu bude dupať po našich starých nepriateľoch, škvŕn z Rod. Jeho obrovské nohy ich všetky v okamihu rozpučia na kašu. Bude po všetkých ich posmeškoch! Obor musí byť odteraz náš národný hrdina. Nikto v celej histórií Ogdilla nevykonal viac ako on. Ale myslím si že je aj dobre že sme sa ho zbavili. Mohol nás rozdupať na kašu. Nemám žiaden dôvod aby sa vrátil späť."
Škvrny z Rod Obra najprv počuli než videli. Každý jeho krok otriasal celým Ogdillom. Škvrny sa vystrašene zbehli do skupiny. Vtom ho uvideli. Jeho krúžok na hlave, pery, hroty z hrude ale hlavne jeho nohy. Boli totiž celé oblepené jedlom čo naňho nahádzali škvrny z Rilonate ale škvrny z Rod nevedeli že to je jedlo. Videli však že Obor prichádza od kráľovstva Rilonate. Ich fantázia začala pracovať na plné obrátky.
Škvrny z Rod si mysleli že Obor podupal Škvrny z Rilonate. Keď sa priblížil, niektoré škvrny ušli od strachu že ich zadupe tiež. Ale ostatné škvrny si povedali že ich by mohol ušetriť a že ho aj tak nezastavia. Zrazu jedna škvrny začala tlieskať. O chvíľu sa ku nej všetky pridali a začali nadšene vyskakovať do výšky od radosti že Obor zniesol zo sveta škvrny z Rilonate.
Obor prišiel až ku nim a zastavil sa. Škvrny z Rod spravili cestičku pre ich kráľa. Ten prišiel až pred Obra a povedal: "Oh, veľký Obor! Ďakujeme vám že ste podupal našich nepriateľov Škvrny z Rilonate! Táto odporná spodina skončila pod vašimi nohami . Už sa nám nikdy nebudú vysmievať! Ale tiež vám ďakujeme že ste nepodupali nás. Môžem vám dať naše kráľovstvo ako odmenu za váš hrdinský čin, ale to je asi málo. Ste tá najväčšia postava v celej histórií Rod! Rozumiete mi?"
Obor sa na škvrny z Rod usmial a prehovoril. Lenže škvrny mu vôbec nič nerozumeli lebo hovoril priveľmi hlbokým hlasom. Pozreli sa na seba, pokrčili ramenami a odišli si za svojou prácou. Pritom sa stále obzerali či ich Obor nejde podupať ale ten len stále stál na svojom mieste a usmieval sa.
Ďalší deň Obor sedel a tom istom mieste kde bol včera. Škvrny si išli za svojimi povinnosťami a občas sa naňho pozreli či ich nechce ísť zapučiť, ale nič takého sa nestalo. Takto to bolo niekoľko dní. Napokon Obor vstal a zdalo sa že pozoruje škvrny okolo neho. Usmieval sa na nich ale už nie toľko. Deň po dni, mesiac po mesiaci bežal a škvrnám napokon dozrela úroda.
Po zbere si škvrny všimli že Obor je omnoho chudší a aj sa omnoho menej usmieva ako pred rokom keď došiel. Uvedomili si že ho po celý ten čas nikdy nevideli jesť. Niekoľko škvŕn teda vstalo a donieslo mu jedlo. Keď ho Obor uvidel, zdesil sa, vyskočil a bežal preč od kráľovstva škvŕn z Rod.
Nikto presne nevie čo sa stalo z Obrom po tom čo utiekol z kráľovstva škvŕn z Rod, ale niekoľko škvŕn z oboch kráľovstiev tvrdí že ho o niekoľko rokov jedno ráno uvideli vystúpiť do neba.
Keď Obor odišiel, kráľ Rilonate poslal niekoľko vyzvedačov aby sa pozreli či sú škvrny z Rod rozpučené. Bol šokovaný aj naštvaný keď sa dozvedel že na nich nieje ani jedna modrina! Hneď vyslal vyslancov do kráľovstva Rod. Vyslanci v kráľovstve Rod spôsobili veľký rozruch. Kráľ škvŕn z Rod im povedal: "Vy ste mali byť rozpučený!" a vyslanci povedali: "Nie, vy ste mali byť rozpučený!"
Hneď sa začali znovu obviňovať a posmeškovať. Keď vyslanci odchádzali, všetci si ukazovali dlhé nosy! Oobla Senchter Hakkt bolo znovu v plnom prúde.
Kráľ Rilonate bol už unavený z tých všetkých hašterení a chcel dosiahnuť aspoň jeden deň mieru. Dohodol si teda z kráľom Rod tajné stretnutie v strede Ogdilla. Dva týždne sa snažili dohodnúť mier, ale nešlo to. Medzitým sa však Ogdilla naštval že hore na ňom poskakujú škvrny z Rod a dole škvrny z Rilonate a tak sa rozdelil na dve časti ktoré išli vedľa seba. Lenže kráľ z Rod sa takto ocitol na časti škvŕn z Rilonate! Keď obaja došli ku škvrnám, kráľ Rilonate omylom povedal že je kráľom Rod ale hneď sa opravil. Ibaže škvrny nevedeli ktorý kráľ je ktorý a tak začali vyrevovať: "My toho falošného kráľa lapíme, nakrájame na tisíc kúskov a dáme ho jesť svojim deťom!" Kráľ Rod hneď vypozoroval situáciu a povedal že on je kráľom Rilonate. Mal na hlave korunu a tak mu to škvrny uverili. Hneď mu aj postavili veľký zámok a tak sa kráľ Rod premenoval na kráľa Rilonate.
Škvrny z Rilonate nemali sliny a tak si nepestovali jedlo ako škvrny z Rod. Namiesto toho si treli hlavu o Ogdilla a tak vyrobili statickú elektrinu. Keď tá praskla do Ogdilla, tak sa z jeho kúsku spravila kocka chutného cukru. To bolo jediné jedlo škvŕn z Rilonate.
Každých 247 dní(jeden rok škvŕn z Rilonate, tak si ho zvolili lebo Ogdilla nemal ročné obdobia) mali škvrny veľkú slávnosť nazvanú Filange per Jungi. Začala sa ráno tak, že všetky mladé škvrny prišli na jedno miesto a tam si všetky zúrivo treli hlavu o Ogdilla až kým sa nezrútili únavou. Zvyčajne to trvalo tri hodiny. Keď sa pozviechali, tak si zobrali všetky kocky cukru ktoré vznikli a spravili rôzne špeciality ako: kockový šalát, kocková polievka, kockové lepidlo(pre deti), kocková pasta, kockový koláč, smažené kocky, čierne kocky, údené kocky, nabublinované kocky, grilované kocky, kockové torty a dusené kocky. Medzitým ženy v kuchyni robili takéto pochúťky, ostatné škvrny(muži) hrali rôzne hry Fillange per Jungi ako: Pod sem, Hej môj priateľ čo si narazil koleno, Stoj tu a Toto je moje vedierko. Potom robili tanec Fillange per Jungi pri ktorom ležali na zemi a myksľovali nohami čo im dych stačil. Vyhrala tá škvrna ktorá mala nohy najvyššie.
Bývalý kráľ Rod, teraz už kráľ Rilonate, používal Fillange per Jungi ako príležitosť pri ktorej sa konali voľby. Bolo to keď všetky škvrny jedli pochúťky od kuchárok. Mali dve voľby: Kráľ Rod zelený alebo Kráľ Rod Fialový. Ale kráľ Rod vždy vyhral.
Fillange per Jungi bol kedysi deň odpustenia. Ale keďže ho zaviedol bývalý kráľ z Rilonate tak na to škvrny zabudli. Raz však škvrna menom Hefamut našla listinu na ktorej sa Fillange per Jungi spomínalo ako deň odpustenia. Kráľ sa rozhodol že znovu zavedie že Fillange per Jungi bude deň odpustenia.
Škvrny z Rilonate boli dohodnuté že deň sa začne vtedy keď škvrna ktorá je tento deň na to zvolená(Určovač dňa) nevydrží držať v ruke kameň(Kameň určovača dňa). Bolo to tak preto lebo na Ogdillovi sa nestriedal deň a noc. Určovačovi dňa nebolo dovolené držať kameň dlhšie než jeden rok.
Škvrny z Rilonate sa vždycky sobášili v troch. Buď dvaja ženíchovia a jedna nevesta alebo dve nevesty a jeden ženích. Jeden deň boli spolu napr. jedna nevesta a ženích a druhý deň druhá nevesta a ženích. Svadobný obrad bol jednoduchý a každý rok sa opakoval: tri škvrny prišli za kráľom a každá zložila sľub. Potom sa ich kráľ spýtal: "Naozaj dodržíte ____ to čo ste sľúbili?" A škvrny odpovedali. Sľub znel nejako takto:
"Opakujte po mne. Ja ____ si beriem ____ aby si bola jedna z mojich maželiek a vy ____ ste moje ostatné manželky."
Ten čo bol v manželstve jeden ženích alebo jedna nevesta mal zvyčajne pocit že je opovrhovaný lebo v sľube nebol na prvom mieste. Rozvod bol väčšinou v prípade ak ženích/nevesta bola s jednou/ým ženíchom/nevestou viac dní ako s tým druhým/ou!


Bertbert

Quater chcel aby ďaľšia bytosť vyzerala podobne ako on. Ale keďže nevedel tak dobre formovať ako Otec, nebolo to úplne dokonalé.
Bertbert si myslel že je Quater a tak si hneď spravil sedem korún a začal formovať bytosti. Išlo mu to však veľmi zle a každá ďaľšia bytosť vyzerala horšie a horšie, až tá posledná ako kúsky mäsa.
Rodokmeň Bertbertových bytostí:
Bertbert vytvoril ďaľšieho Bertberta.
Druhý Bertbert vytvoril Bredbada ktorý zle rozprával.
Bredbad bol múdry. Jeho múdrosti zapísal jeho syn Bridabrak.
Múdrosti Bredbada, syna Bertberta, syna Bertberta:
Nie som dokonalý, ale nesťažujem sa.
Ak robím chyby, nehovorím že ich spravil niekto iný.
Rýchlejšie ďalej zájdeš.
Vo všetkých prácach treba byť usilovný ako včela.
Keď.. hmmm...
Sú tri veci na ktoré si musíme dávať pozor:
1.STRACH - Čím viac sa budeme báť, tým viac ho bude.
2.CHAMTIVOSŤ - Keď sa jej podvolíme, nikdy jej nebude dosť.
3.MÁRNIVOSŤ - Môže nás stáť celý majetok.
Robíte dobre keď budete dodržiavať tieto rady. Zahyniete ak tak nebudete robiť. Toto zapísal Bridabrak.
Bertbert spravil Bikbaka. Bikbak bol chudý a jeho rovesníci sa mu posmievali že má na tele zelené a fialové škvrny.
Raz sa ich zbehol veľký dav a zhodli sa že Bikbak bol zle vytvorený a že by sa mal vrátiť nazad do hliny z ktorej bol vyrobený.
Bikbak bol z toho smutný ale snažil sa to skryť a tak odbehol preč na koniec davu. Stretol sa tam zo zvyškom davu kde boli bytosti ktoré mali podobné postihy podobne zlé ako boli jeho škvrny.
Jeho vzdialený bratranec Hifac mu poradil že aby sa vrátil späť do veľkého davu, že nevyzerá tak zle, ale Bikbak sa zatvrdil a rozhodol sa že Hifaca zosmiešni z jeho postihu - Hifac mal v dlani čosi ako druhú hlavu. Bikbak začal spievať pieseň o tom čo sa skrýva v jeho dlani. Všetci sa na tom smiali a hovorili Bikbakovi že to zveršoval dobre.
Hifacovi sa to vôbec nepáčilo ale Bikbak spieval pieseň znovu až Hifac z plačom bežal domov.
Všetci naokolo uznali že Bikbak bol vtipný ale nemohol ísť na predok davu lebo mal tie hrozné škvrny. Vtom dostal Bikbak nápad.
Jedno ráno išiel ku miestu kde bol prach a potieral si ním telo dokiaľ škvrny nezmizli. Potom uznali že je pekný a mohol ísť na predok davu. Tam mu prikázali aby napísal viac piesní o tých vzadu aké majú postihy. A tak Bikbak písal piesne o všetkých ale boli to zlé piesne plné škaredých vecí.
O všetkých okrem jedného. Bol to jeho brat Lytle ktorý bol retardovaný a tak bol až na úplnom konci davu. Žiaľ raz si ho niekto všimol, a Bikbak išiel písať pieseň o Lytlovi!!! Dav zakričal že by mal Bikbak uchovať pieseň o Lytlovi až keď bude hotová lebo písať o ňom bolo najjednoduchšie.
Bikbak sa cez dav pozrel na Lytla. Ten zdvihol hlavu a vrhol naňho zúfalý pohľad a Bikbak nenávidel že Lytle nie je dokonalý.
Bikbak prišiel ku jeho bratovi ktorý slintal a vyzeral veľmi hlúpo. Lytle ho zbadal a rozhodol sa ho po bratsky objať. Hneď to aj spravil a povedal mu "Ly'le ako Bicks!"
Dav sa začal hurónsky rehotať na Lytlovi a hovoriť si či ešte niekto môže byť taký hlúpy ako on. Bikbak bol v rozpakoch a tak ho napokon prudko zhodil na zem a nazval zvieraťom.
Lytle bol šokovaný a začal plakať. Bikbak sa naňho pozrel a videl že jeho sliny mu z tela zmyli väčšinu prachu a odhalili jeho hrozné škvrny. Bikbak sa hodil na zem a začal plakať tiež. Lytle sa ku nemu priplazil a držal sa ho. Dav bol z toho celý zmätení. Napokon Bikbak vstal, utrel si oči a povedal: "Mám pieseň o postihnutých bytostiach ktoré sú na konci davu."
Bytosti na konci davu si pomysleli že by to mohla byť ešte viac ponižujúca pieseň a tí vpredu jasali. Lytle slintal.
Bikbak spieval tak krásne že sa to perom ani nedá opísať.
Ale nespieval nič ponižujúce, ale spieval o tom že aké je škaredé že dav zo seba vylúčil tých na konci len kvôli tomu že nie sú úplne dokonalý a že takto to nemá byť.
Celý dav stíchol. Bikbak vstal, podišiel ku svojmu bratovi a zašepkal mu do ucha: "Prepáč mi, bol som veľký hlupák."
Lytle stále slintal. Niektoré bytosti pochopili Bikbaka a objali postihnuté bytosti.
Iný nepochopili a báli sa nadviazať kontakt z bytosťami na konci davu.
Bikbak si potom šťastne žil, oženil sa s Phyllis, malou dámou z konca radu.
Bertbert spravil Mak Moka čo znamená nízko je vysoko.
Mak Mok spravil Mak Maka ktorý spravil Mak Maka a ten spravil Mak Maka.
A ten začal robiť Mak Makov mužov aj Mak Makov ženy. Napokon spravil bytosť s názvom Mammur na ktorú bol veľmi hrdý. Bola totiž od neho úplne samostatná.
Mak Mak sa potom rozhodol že Mammura rozdelí na dve polovice a jedna bude muž s menom Mín a druhá žena s menom Mavi.
Ale keď Mak Mak s veľkým úsilím rozdelil Mammura, tak sa tieto dve bytosti znovu snažili spojiť do jednej čo sa im nepodarilo.
Mammur (alebo Mín a Mavi) boli rodičia Maumata.
Maumat mal synov Mau Mucha, Marzima, Mah Tupa a Manaaka.
Synovia Mau Mucha boli Mabes, Maliva, Magbas, Mamaar a Maketbas.
Synovia Mamaara boli Mabeš a Maded.
Syn Madeda bol Moremin ktorý si založil veľké kvetinárstvo. Bolo to najväčšie kvetinárstvo pred Quaterom a preto sa dnes hovorí, ako Moremin, najväčšie kvetinárstvo pred Quaterom.
Spravil si kráľovstvo z krajín Daisyworld, Rosebud a Tulipkrim ktoré sa volalo Raniš. Neskôr doňho zahrnul aj krajinu Milpitas a postavil tri mestá: H'voney, Tt a Hút. Neskôr dostaval Ressinsessin medzi H'voney a Tt; je to veľké mesto.
A Moremin sa stal otcom Midula, Mimana, Mibathela, Mihtuphana, Misurthapa, Mihulsaka(z ktorého vyšiel rod píonov) a zlých dvojičiek Mirotphaka a MixtMatha.
Misurthap sa stal otcom Modisa, Math Batha, Quergenitesa , Lolo Mena, Fylo Dendritesa, Shrub, Klay Wantersa, Neo-Ressinsessinitesa, Briva a Manaakitea ktorého potomkovia sa rozšírili v zahraničí.
Manaakitovi potomkovia sa rozšírili na Nodis a odtiaľ išli do Modocu, Delanu, Truckeeu, Chesteru, Alturasu až ku Jazeru Almanor. Tam žili synovia Maumata s ich rodinami a pozemkami.
Modis sa stal otcom Mah Mina ktorý sa rozhodol nosiť fialovú kapucu namiesto koruny.
Mah Min sa stal otcom Mah Niha ktorému sa nepáčilo že jeho otec nenosí korunu ale kapucu, a tak sa rozhodol že on opäť začne nosiť korunu. To sa Quaterovi tak zapáčilo že ho vzal ku sebe, ale predtým sa mohol stať otcom May Neea ktorý bol taký ako on.
Bertbert spravil Way Neea, ktorý mal syna Fwah Geea(zakladateľa národa Fwah Ahovci) ktorý mal syna Fet At a ten mal syna Fep Peea.
Ten mal syna Feha, ktorý stále spieval nejaké piesne. Spieval napríklad o tom že vo vzduchu poletuje päť kusov mäsa ktoré čapli na jeho chrbát. Do toho ako spieval ešte strašne silno trúbil a trieskal o zem. Quater mal veľa trpezlivosti ale napokon ho ten paškrek napaprčil. Bachol teda do Feha aby sa uvedomil že čo stvára ale trochu to prehnal a Feh sa rozletel na milión kuso ktoré už nikto nikdy nenašiel. Feh mal trinásť synov.
Fehovi synovia boli: Klough, Kluff, Klau, Klimt, Kleft, Klak, Klink, ďalších päť synov sa volalo Kloppenhomwinwitz lebo Feh si nevedel vymyslieť iné meno a posledný sa volal Klee. Dodnes sa o týchto synoch rozpráva niekoľko príbehov.
Fehov najobľúbenejší syn bol Klee(to znamená "daj mi viac")
Feh posielal svojich synov pozorovať FwaCattlov aby sa naučili ako pracovať. FwaCattlovia mali tri rody: femali, hemali a trimali(bolo v nich zmiešané všetko z troch rodov). Fwah Ahovia jedli FwaUhorčičky. Klee ako jediný počúval otca keď rozprával a od Feb Peea sa dozvedel že existuje Otec a Quater.
Ostatný synovia počúvali iba otcove pesničky a nepracovali. Snívali o tom ako využijú dedičstvo keď otec zomrie. Zato Klee pomáhal FwaCattlom koľko len vládal. Otec ho aj preto mal rád.
Aby mu to ukázal, zabil FwahCalfa a spravil z neho nohavice pre Kleea. Ostatný synovia Feha začali na Kleea mať zlosť a plánovali ako by sa ho zbavili.
Kým Klee pracoval u FwaCattlov, jeho bratia naňho začalo hovoriť že týra stáda a predáva FwaUhorčičky aby na nich zarobil. Klee na to povedal že zatiaľ čo on pracuje, jeho bratia sa iba vyvaľujú a snívajú o tom ako sa stanú vládcami Fwah Ahov. Na to sa jeho bratia strašne rozzúrili a vymysleli definitívny plán ako sa ho zbaviť.
Keď Klee odišiel na lúku Choppen, bratia vzali jeho nohavice a prišili ich na FwaVola. Potom FwaVola predali Choppenpopom. Natrhali niekoľko strukov a doniesli ich za Fehom s tým, že Kleea podupal FwaStamp a len toto z neho ostalo.
Feh 88 rokov oplakával smrť jeho najmilšieho syna Kleea. Choppenpopovia si nikdy nevšimli že Klee je prišitý vzadu na FwaVolovi. Toho neskôr predali Vládcovi.
Vládca chcel mať všetky svoje zvieratá v stáde čisté a tak rozkázal aby nového FwaVola očistili. Klee hneď začal plakať a trhať sa aby ho už konečne odviazali. A tak Kleea začal opatrovať Portenchipa, Vládcov badygard.
A tak sa Klee stal sluhom Portenchipa. Bol rovnako usilovný ako keď pracoval doma so stádom FwaVolov. Keď nebol Portenchipa doma, robil za neho všetky práce ešte lepšie než on. Portenchipa si to však nevšímal.
Raz keď bol Portenchipa na jednej zo svojich ciest, jeho manželka Pettenpipa sa začala dívať na Kleea tak ako sa redtým dívala iba na svojho manžela. Klee nebol hlúpy a hneď jej povedal: "Ak sa na mňa budeš takto ďalej dívať, skôr či neskôr sa namočíš do peknej kaše."
Pettenpipa sa urazila a zaklamala Portenchipovi že kým bol preč, Klee sa obliekol do jeho šiat a díval sa na ňu ako sa na ňu díval Portenchipa. Ten sa na to nahneval a spravil z Kleea žalárnika.
Ale Quater na Kleeho nezabudol a tak sa mal stále dobre.
Mal na starosti všetkých väzňov a tak to nemal ľahké a preto sa hlavný žalárnik divil prečo Klee prosperuje.
Klee väzňom často rozprával o Otcovi a Quaterovi to čo o nich počul v detstve. Potom sa po cisárstve rozniesla novina že synovec Cisára nie je spokojný s tým ako vládne a že vraj on by to zvládal lepšie. Cisár sa na to strašne nazúril a uvrhol svojho synovca do väzenia a náhodou práve do oddelenia ktoré spravoval Klee.
Riaditeľ väzenia dal synovca do zvláštnej opatery Kleeho.
Neskôr mal cisárov ex-synovec zvláštny sen. Celú noc sa prehadzoval na posteli. Keď ku nemu ráno prišiel Klee, zbadal ho vo veľmi skleslej nálade. Hneď sa ho spýtal: "Prečo si dnes taký smutný a skleslý?" Synovec mu odvetil: "Si slepý? Mal som zvláštny sen ktorý je v mojich vlasoch ale žiaľ tu nie je nikto kto by mi ho vyložil." Povedal to preto lebo v cisárovstve sa vlasy používali na veštenie budúcnosti. Klee mu povedal: "Pravdu o snoch vie predsa iba Quater. Daj mi prosím vyložiť tie tvoje vlasy."
Ex-synovec to Kleemu dovolil. Klee len hodil okom na vlasy a povedal: "Toto je výklad tvojho snu: Dnes príde Cisár a znovu s teba spraví Cisárovho synovca a prepustí ťa z väzenia. prosím prihovor sa za mňa u Cisára aby ma tiež prepustil. Ja som bol unesený z krajny Fwah Aha a nespravil som nič prečo by som mal byť vo väzení.
Popoludní Cisár vyhlásil že opäť robí z ex-synovca jeho synovca a že má byť prepustený z väzenia. Cisárov synovec žial na Kleeho zabudol. Ale Quater naňho nezabudol.
O dva roky neskôr mal Cisár tiež jeden zvláštny sen. Prebudil sa celý nepokojný a hneď si zavolal všetkých vykladačov z vlasov aby mu ho vysvetlili. Ako sa však snažili, nikomu sa to nepodarilo.
Vtom povstal Cisárov synovec a povedal: "Keď ma pred dvoma rokmi uvrhol Cisár do väzenia, bol tam so mnou jeden mladý sluha z krajny Fwah Ala. Jednej noci som mal tiež zvláštny sen a on mi ho vyložil že ma Cisár opäť povýši na Cisárovho synovca, čo sa aj poobede stalo."
Cisár si dal hneď zavolať Kleeho. Klee sa teda konečne oholil a prezliekol do iných šiat aby sa pred ním mohol ukázať. Keď ho Cisár zbadal, povedal:
"Ako vidíš, v noci som mal zvláštny sen ktorý z mojich vlasov nevie nikdo vyložiť. Počul som že ty vieš z vlasov veľmi dobre vykladať." Klee povedal: "To nie ja, ale Quater mi hovorí ako vyložiť sen z vlasov." Cisár povedal: "Tak vylož aj môj sen!"
Klee odpovedal: "Za chvíľu príde na tvoju krajinu veľké sucho a bude málo FwaGerkinov a FepGerkinov. Ale ešte niekoľko rokov predtým bude úrody aj zvierat veľký nadbytok. Aby tvoja krajina nevymrela, musíš postaviť niekoľko veľkých budov a mal by si sa poobzerať o nejakom šikovnom mužovi ktorý by do nich v bohatých rokoch oddelil vždy pätinu úrody. Treby tiež postaviť niekoľko budov v ktorých budú prebytočné FwaGerkinki a FepGerkinki. Keď potom nastane sucho a hlad, dáš ľuďom z týchto budov."
Cisár povedal: "Fíha! Toto všetko bolo v mojich vlasoch?" A spýtal sa svojich sluhov: "Môžete mi ukázať niekoho kto by bol múdrejší ako Klee?". Potom Cisár povedal Kleemu: "Ustanovujem ťa za zodpovedného nad postavením budov a oddelovaním úrody a Gerkinsov do nich.".
Cisár si zobul svoje topánky a dal ich Kleemu aby všetci vedeli že majú pri stavbách aj pri rozdeľovaní úrody do nich poslúchať Kleeho. Potom mu dal svoj druhý kolesový voz a previedol ho po celej krajine aby to všetci vedeli. Po ceste Cisár povedal: "Dávam ti splnomocnenie voziť sa na tomto voze po celej mojej krajine." O niečo neskôr sa Klee zosobášil s Cisárovou dcérou Gail.
Cisár si zobul svoje topánky a dal ich Kleemu aby všetci vedeli že majú pri stavbách aj pri rozdeľovaní úrody do nich poslúchať Kleeho. Potom mu dal svoj druhý kolesový voz a previedol ho po celej krajine aby to všetci vedeli. Po ceste Cisár povedal: "Dávam ti splnomocnenie voziť sa na tomto voze po celej mojej krajine." O niečo neskôr sa Klee zosobášil s Cisárovou dcérou Gail.
Klee sa stal aj premiérom susedného Kráľovstva Fep.
Po istom čase začínalo pršať menej a menej, slnko pálilo viac a viac a pôda sa vysúšala.
Fehovi synovia Klough, Kluff, Klau, Klimt, Kleft, Klak, Klink a päť synov čo sa volalo Kloppenhomwinwitz pretože Feh nevedel stále vymyslieť iné meno než sa mu narodil posledný syn Klee, museli predať svoje medaile ktoré získali za svoje stádo FepGerkinsov odporným Fepotoustovačom.
Fwah Ahovia nenávidia Fepotoustovačos preto lebo FepGerkinsy sú pre nich "špinavé".
Keď si pri nejakom Fwah Ahovi objavil FepGerkins, Fwah Ah zostal stáť ako primrazený a celý zbelel. Nazvalo sa to FepReflex.
Keď nejaký Fwah Ah uvidel FepGerkinsa obyčajne povedal niečo také ako: "Radšej by som sa kúpal v žumpe ako jedol FwaGerkinsa." alebo "Zápach tristo záprdkov je rajská vôňa oproti zápuchu smrdľavým FwaGerkinsov."
Na to sa mohlo odpovedať: "A ja by som radšej celý deň voňal hnoj."
Inokedy niekto mohol povedať: "Ja by som radšej než FepGerkinsa zjedol Helu." Na čo sa dalo odpovedať iba: "He???"
Ak chcel nejaký Fwah Ah uraziť iného Fwah Aha najväčšia urážka bola: "Tvoja matka jedla FepGerkinsa!". Rozprávať sa o FepGerkinsoch sa považovslo za veľmi neslušné. Komediant Lúdy Kinkaid si robil z FepGerkinsov veľa vtipov ale jeho vystúpenia boli vo veľa mestách zakázané.
Všetci Fwah Ahovia sa striasli odporom keď si uvedomili že asi budú musieť zjesť FepGerkinsov aby nezomreli od hladu.
Klee mal teraz plné ruky práce z rozdávaním úrody a FepGerkinsov. Raz za ním došli aj jeho bratia s hlavou sklonenou až ku zemi a pokorne prosili o trochu jedla. Klee mal na tvári masku z bavlny a tak svojich bratov spoznal ale oni jeho nie.
Bratia ho poprosili o dvanásť a pol FepGerkinsa. Klee im vyhovel a tak už o chvíľu vyrazili preč so svojim nákladom na FwaVoloch.
Za chvíľu však za nimi dobehla polícia.
Hlavný policajt sa rozkročil pred najstarším synom Kleem a spustil: "Mohli by sme spraviť prehliadku vašich vakov?". Klough odvetil: "Nesieme si dvanásť a pol FepGerkinsa, neviem čo iné by sa tu dalo nájsť."
Klought policajtom dovolil prezrieť vaky. Len čo ich otvorili jeden policajt vykríkol a vytiahol zlaté Kleeho topánky. Bratia boli úplne ohromený a od strachu sa roztriasli ako huspenina.
Polícia hneď všetkých bratov spacifikovala o odviedla do Kleeho domu. Bratia si mysleli že sú fakt v pasci, ale keď ich Klee uvidel tak ich hneď pozval ďalej a kŕmil ich občerstvením z FepGerkinsov.
Každý z nich si aspoň dvakrát priložil a jedli aj FepGerkinsov plnených najlepšou FepJaternicou. Po večeri sa bratia(ešte stále netušili kto je Klee) rozlúčili a chceli sa pobrať domov. Bola však už tma a tak ich Klee ubytoval u neho doma.
Cez noc Klee vybral v ich Vakov FepGerkinsov a naplnil ich hewminallinterfatchom ktoré vyzerá ako jedlo. Ráno bratia povedali že by teraz už radi išli domov.
Ale Klau, najmúdrejší z bratov povedal: "Než pôjdeme, pozrime sa na FepGerkinsov." Otvoril jeden vak a zhýkol od údivu. "Však je tu len plno hewminallinterfatchu! Čo to je?", Klee vtedy povedal: "Ja som Klee!" Bratia naňho vypúlili oči a povedali: "Kto?"
Klee si vtedy z tváre zložil masku a povedal: "Stalo sa to takto: Keď som bol na lúke Choppen, prišili ste mi gaťky na FwaVola a potom ste ma spolu s ním predali Choppenpopom..."
Kleeovi bratia hneď došli po ich otca Feha ktorý sa potom s Kleeom srdečne zvítal.
Celá Fehova rodina žila 410 rokov. Klee sa stal vládcom krajiny Fep a si zmenil meno na Fay Nee čo znamená "S väčšinou nesúhlasím." Fay Nee mal syna Fay Neea ktorý mal syna Wah Neea ktorý mal syna Ackera ktorý mal syna Wah Neea a Ehpa.
Ehpovi každý večer spieval Acker pesničky. Acker ako ukázal že rodičia by sa mali snažiť dať všetku svoju lásku na svoje dieťa.
Jedného dňa keď boli Ehp a Acker na dlhom výlete, Wah Nee ochorel. Keď sa Ehp vrátil, zistil že umiera. Hneď mu dal na hlavu studený obklad. Zrazu sa ale otvorilo nebo a Quater si doňho Wah Neea vzal. Bolo to prvý krát keď Ehp videl Quatera. Bol z toho celý ohromený ale aj omnoho viac potešený ako sa o tom rozpráva v príbehoch.
Po tejto udalosti sa z Epha stal pekný ešte viac láskavý človek lebo videl Quatera. Preto sa Eph neskôr stal novým vládcom. Raz si chcel vytvoriť nové bytosti ktoré nazval "Uh Uh" a vyzerali ako zle spálené drevo. Nepodarilo sa mu to, lebo neožili, ale dodnes sú v najväčšom múzeu Fwah Ahov.


Numeron

Quater sa rozhodol spraviť ďaľšiu bytosť z viac látky ako predchodzie bytosti. Numeron vyzerá ako hromada kociek. Numeron chce všetko robiť rozumne, správne a presne. Numeron skoro nič nespraví bez toho aby sa neopýtal Quatera na jeho názor.
Numeron mal svoju korunu veľmi rád nosil ju z veľkou(možno až priveľkou) hrdosťou. Spravil tristo duplikátov seba samého.
Tu sú niekoré genealógie:
Prvý syn Numerona bol Nabris, klon Numerona.
Prvý syn Nabrisa bol Thopo Bean Podobný, ďaľší boli Leebda, Masbim, Mishmash, Hamduh, Bim, Dad, Eemat, Juter, Big Eefish, Shiphann, a Hamdeck. To boli synovia Nabrisa.
Synovia Thopa Beana Podobného boli Narmiz, Jok, Gok, Wim, Nyeby, Itchy Itch, Kashi, a Chipchape.
Synovia Nyeby boli Abesh a Naded.
Synovia Itchy Itch boli Haphe, Rephe Macincrog, Adiba, Inkerkrog, and Haa. Všetci táto boli synovia Thopa Beana Podobného.
A Numeron bol otec Numerona Juniora.
Synovia Numerona Juniora boli Lee Mimba a Suppanuppa.
Synovia Lee Mimby boli Zaphile, Loiter, Sho Horf, Malagasket, a Harok.
Synovia Zaphily boli Namet, Ramo, Eye Fez, Maytag, Zanek, Anmit, a Kelama.
Synovia Loitera boli Thahan, Harpinbarpin, Ham Mash, and Shasa.
Synovia Harpinbarpina boli Pies, Budd, Labopunky, Noebiz, Hana, Nosh B'Gosh, Reez, a Nashid.
Synovia Budda boli Iroh a Mamoh; a Natolova sestra bola Anna Nitnitnit.
Synovia Nosh BGosh boli Alen, Nunnybiz, The, Laybee, Yf, Mano.
Synovia Nunnybiza boli Hoxokina-Giq a Sot.
Syn Sota bol Noknok. A synovia of Noknoka boli Narm, Nab, Narthi, a Nar a Reez.
Synovia Reez boli Nalbo a Nazazanatab.
Synovia Nalba boli Zuh a Narakatangbaloof.
Toto sú králi ktorý vládli nad krajinou Hecka predtým než vládli synovia Numerona Juniora.
Aleb bol syn Royendale a jeho mesto sa volalo Havtoo.
Keď Aleb zomrel, kráľom sa stal Baburno, syn Hywya z Harzob.
Keď Baburno zomrel, stal sa kráľom Mashush z krajiny Nametites.
Keď Mashush zomrel, stal sa kráľom Dadah, syn Dadeb, ktorý porazil Nidiama v Baome. A meno jeho mesta bolo Theam.
Keď Dadah zomrel, stal sa kráľom Pe'halloo z Hackersam.
Keď Pe'halloo zomrel, stal sa kráľom Oowee z Thothot pri rieke.
Keď Oowee zomerel, stal sa kráľom Nanahball syn Robcha od mora.
Keď Nanahball zomrel, stal sa kráľom Dadah, meno jeho mesta bolo Lap, meno jeho manželky Dimethicone a mal dve dcéry: Padimate a Obezone.
Potom Dadah zomrel.
Šéfovia krajiny Hecka boli: šéf Anmity, šéf Emollient, šéf Thethe ,šéf Hamabiloho, šéf Hale, šéf Nonip, šéf Zanek, šéf Namet, šéf Razama, šéf Le'nez, a šéf Mari. To boli šéfovia krajiny Hecka.
Teraz Numeron venoval malú pozornosť bytostiam ktoré spravil, pretože sa predtým zameriaval skôr na tvorenie bytostí a potom ich zanedbával. Numeron spravil Abrisa, brata Nabrisa, ktorý ho všade poslušne nasledoval aj keď si ho Numeron nevšímal.
Nabris bol presvedčený že nikdo nemohol byť taký dobrý ako on dovtedy kým sa neobjavil Abris. Nabris sa bál aby sa Abris nezapáčil Quaterovi viac ako on a tak, v presvedčení že Numeron ho bude ignorovať, zabil Abrisa tak, že mu zlámal všetky parohy čo mal na bokoch a chrbte.
Keď spravil tento ohavný čin, unikol preč aby ho Numeron nenašiel,ale Quater to celé sledoval a postihol Nabrisa slepotou.
Synovia Narcolona, syna Numerona boli Leemhare, Mah, and Labulech.
Mah bol otcom Badanimma.
Badanimma bol otec Noshhana, vodcu Narcolonových synov.
Nashhan bol otec Amlasa,
Amlas bol otec Zoaba,
Zoab bol otec Deboa,
a Debo bol otec Esseho.
a Esse sa stal otcom Baileho, Badaniba, Aemisha, Lenathena, Ladara, Mezoa a Hanka a ich sestry boli Huareza a Liagiba.
Traja synovia Huarezy boli Ashba, Box a Lehasa. Liagiba porodila Muddy-Bingpoodyho a otec Muddy-Bingpoodyho bol Jetro Nabrisite.
Muddy-Bingpoody bol otcom Bananagrunta, a Bananagrunt bol otec Nosuchluka, vodcu synov Nodicea.
Nosuhluk bol otcom Amwhata, Amhwat bol otcom Goatphlema, Goatphlem bol otcom Denturuptura, Denturuptur bol otec Cuptpt.
Cuptp bol otcom Vquea, Hiwyekuna, Tahnana, Bizwca, Laataha, Ntinda a Ngoinka a ich sestry boli Beachnoodle a Grahamlit.
Traja synovia Beachnoodle boli Corpup, Pango, a Quitit. Grahumus porodila Azma, a otec Azma bol Othal tmavý princ.
Synovia Numera Benti, syna Numerona, boli Leinthoa a High Harry Hapsicomba. A syn Leinthoa bol ThatThat. A syn ThatThata bol Ath.
A Ath bol otcom Opraha, a Harry bol otcom Míš Kapíš a boli remeselníkmi. Míš Kapíš bol otec Nadarazubena.
Numeron bol otec Ni Rona. NI Ron sa stal otcom tých, ktorý bývajú v slamených chatách. A jeho brat sa volal N-Ron. N-Ronovi Ni Ron predžuvával jedlo.
N-Ron sa stal otcom tých ktorý oslavovali Numeronove narodeniny a hrali Pinkerkrogg a Ngtoilibong.
Numeron bol otec Numbyho.
Potom sa Numeron stal otcom Nasaka Veľkého.
A Numeron sa stal otcom Klifaxa, ktorý stále len sedel.
V jednom roku sa stalo že Numeron startil polovicu svojich bytostí. Jedno ráno totiž všetky išli po okraji výkopu a vtom jeden z vodcov doňho spadol a než si to Numeron stihol všimnúť a presvedčiť ostaných aby tam nešli, polovica ich tam skočila za ním.
Aj keď ich do útesu spadlo stopäťdesiat, nie všetci zahynuli. Viacerí z nich boli Numeronovi obľúbenci. Najšilnejší a najdivokejší z nich boli Numby a Nasak Veľký.
Bytosti spadli do výkopu Aramoose.
Tam Numby a Nasak založili kráľovstvo z názvom: Kráľovstvo dvojičiek Numbyho a Nasaka. Numeron si to všimol ale zistil že keď si bytosti pomysleli že nie sú v Numeronovom svete, hneď nanho zabudli.
Začali si robiť vlastnú spoločnosť. Numeron pozoroval ich zlobu a ako si myslia že je to niečo dobré. Oľutoval že ich vôbec spravil.
A povedal si: Nemôžem sa na nich teraz len tak vykašľať. Mám ich tu aspoň stopäťdesiat. Tých ostatných môžem zničiť. Spravím katastrofálny výbuch Výkopu.
Ale Numeron videl že Numby bol dobrý vývor. Numby bol spravodlivý Kráľ. A ako jediný z bytostí vo výkope Aramoose si spomenul na Numerona.(Volá sa to yýkop Aramoose pretože tu rastú stromy, skutočné meno je Veľký kaňon ruín číslo päť)
Snažil sa dvanásť a pol roka aby sa aj ostatný rozpamätali na Numerona ale nepodarilo sa mu to.
Jeho poddaní si mysleli že Numby je dobrý kráľ, ale nedbali na jeho varovanie že ich tvorca Numeron nebude tolerovať ich korupciu.
Nasak Veľký si nemyslel že Numby je dobrý vládca a jeho reči o Numeronovi mu riadne liezli na nervy. Nasakovo kráľovstvo stále rástlo. Na juhu sa rozprestieralo od púšte Zinniflox ku Eebisimperutu. Hranica išla od juhu na západ ku prameňu Neopithm a odtiaľ okolo kopca v údolí Bonablink ktoré je pri údolí Buppabumjoyna ktoré je na severe. Stadiaľ išla dole ku údoliu Dycyoonwang cez svah Oonja Wapoong až ku Boke.
Odtiaľ išla ku Sabbote a Soysinge ktoré sú pri Eenta Nine, a odtiaľ ku kameňu Rua, syna Lua. Odtiaľ išla okolo Fletči do Hoglah-Doglah až na severe skončila pri mori a na juhu sa pri Helio-Hogma obrátila na východ kde obišla okolo Mora až ku Akakak Inzeeba, pokračovala ku Ziniflox až prešla pri Radish-Barnmold okolo Huzz do Itzabiggy ku veľkej rieky z názvom Mifflewimx-the-Uncrossable-Except-in-a-Couple-of-Places-Where-It-Gets-Slow-and-Shallow až ku Klubovni. A odtiaľ sa stočila a skončila v mori.
Na západe sa teda končila pri mori, na severe pri kopcoch(Ešte severnejšie kde končil výkop bola Sour-bead kde bolo mesto synov Míša Kapíša.), na východe pri púšti, a na juhu tiež pri mori. To bola Nasakova krajina.
Jeho kráľovstvo rástlo a postupne zaberalo Numbyho kráľovstvo.
Ale Nasak stále nebol spokojný lebo chcel mať bohatstvo čo najväčšie a tak vyhlásil Numbymu vojnu. Numeron to všetko sledoval a rozhodol sa že Numbyho zachráni a potom zničí celý výkop.
Keď Numeron prišiel ku Numbymu, ten bol sám. Numeron chcel hovoriť aj s jeho manželkou Grace. Numby ju teda išiel pohľadať. Našiel ju na povale ktorá sa v Numbyho kráľovstve volala Izathelow. Prišili za Numeronom na terasu kde im Numeron povedal:
"Numby, videl som všetko čo sa tu udialo a rozhodol som sa že zničím tieto hnusné bytosti explóziou. Ale chcel by som teba a Grace zachrániť. Vybudujte si dom na strome v ktorom prečkáte výbuch."
Numeron dal Numbymu plán na vybudovanie domu. Určil aj presné miesto kde ho má postaviť. "Vybuduj ho z wetbového dreva. Sprav v ňom podkrovie, hrubú strechu, výhľad na záliv z okien v obývačke a v kuchyni nad umývadlom. Všetky rozmery som ti napísal do plánu."
Keď Numby a Grace stavali dom, ich susedia ktorý predtým hovorili že Numby je dobrý kráľ sa začali posmievať: "Hahaha! Ten Numby je fakt mechom praštený že si stavia dom na strome! Taká hlúposť nám nenapadla ani v päte!"
Numeron dal Numbymu sedem dní aby dokončil dom, a on bol už takmer hotový. Práve vtedy Nasak dokončil svoj plán ako dobyje Numbyho krajinu a jeho armáda začala pochodovať. Numby sa skryl do dreveného domu ako mu prikázal Numeron.
BUM!!! Numeron odpálil nálož a zničil všetkých vo Výkope Aramoose okrem Numbyho a jeho ženy Grace.
Výbuch spravil prasklinu z ktorej začala vytekať zelená tekutina ktorá po chvíli zaplnila celý výkop. Numby a Grace pozorovali ako horúca zelená tekutina zaplnila všetky cesty od ich domu. Boli uväznený! Keďže ich dom bol z wetbového dreva, nemuseli sa obávať že by sa im zapálil, ale ako ubiehal deň za dňom, boli stále hladnejší.
Raz ráno to Numby nevydržal, otvoril okno a zaspieval pesničku:
"Núm, núm, Numeron, daj mi jedlo, hladný som!"
Numeron ho začul a poslal im veľkého vtáka ktorý im každý deň zniesol obrie vajíčko ktoré pristálo na posteli Numbyho a Grace. V jeho vnútri bolo päť jedál aj s príbormi a obrúskami.
Po niekoľkých dňoch sa zelená tekutina schladila a stvrdla. Potom už mohli Numby a Grace ísť kam zachceli.
A šťastne žili mnoho rokov. Grace jedného dňa zomrela a Numby o tri dni neskôr.


Ottoborg

Quater spravil Ottoborga ako kráľa a urobil aby bol stále šťastný.
Ottoborg si spravil troch robotov ktorí mu pomáhali spraviť sedem malých domčekov. Roboti sa volali Appie, Togor a Bil. Appie vedel dobre kopať, Bil budovať domčeky a Togor maľovať. Preto sa hovorí že keď je niekto dobrý maliar tak je Togor.
Keď boli domčeky hotové, Ottoborg si stvoril sedem synov ktorí bývali v domčekoch: Hypen Nupen, Petri Alfonzo, Willie Trombone, Aloh Al, Derradious Hapsicom (ktorému hovorili Creeker), Hondo a Ed.
Ottoborgových synov sa dá ľahko spoznať podľa krúžku ktorý majú na hlave. Niekedy keď išli, tak sa im krúžky zachytávali na konáre.
Ottoborg zabudol spraviť gravitáciu a tak sa jedného dňa jeho svet rozpadol na kusy a jeho siedmi synovia a traja roboti sa vznášali nad tým celým.
Zrazu kúskom pôdy na ktorom bol Hypen prešiel chvost kométy Pyrageorge ktorý bol plný semien lebo kométa prešla cez atmosféru planéty Berpie.
Hypen si na svojom kuse pôdy semienká zasial a po čase z nich vyrástli kvety. Hypen si kvety často zaplietol na krúžok čo mal na hlave.
Vypestoval si veľké množstvá kvetov ale to ho neuspokojilo. Chcel byť totiž Kráľom kvetov, taký aký nemá nikde konkurenciu. Síce nevidel nikoho iného kto by pestoval kvety, ale namýšľal si že inde je mnoho bytostí ktoré majú veľké polia plné všelijakých kvetov ktoré zozbierali zo všetkých možných svetov.
Rok čo rok mal Hypen stále viac kvetov. Vytvoril hnojivá aby mu lepšie rástli. Ak uvidel že v jeho kvetoch rastie nejaká iná bylina, rýchlo ju vytrhol a hodil na kompost. Vždy ho to tak rozrušilo že celú noc nespal. Ale nech mal kvetov koľkokoľvek, stále mu to nebolo dosť.
Kus pôdy sa snažil každý rok vyprodukovať viac a viac kvetov a dlho sa mu to aj darilo. Ale Hypen sa stále pýtal:"Vie vyprodukovať táto pôda aj viac?" Po istom čase však pôda začala produkovať menej a menej. Potrebovala si totiž odpočinúť. Hypen pôdu stláčal aby produkovala viac, ale nepomohlo to.
Čím viac sa usiloval zvýšiť počet kvetov tým menej sa mu to darilo. Každý rok výnos klesal 10-násobne.
Ak Hypen našiel čokoľvek čo nebol kvet, vyhodil to do kompostu.
Ako na pôde rástlo stále menej a menej kvetov, Hypen bol smutnejší a smutnejší. Jeho krúžok mu stále viac ovísal. Jeho túžba aby bol tento kus pôdy krásne miesto plné kvetov zomrela. Keď odumrel posledný kvet, bol Hypen Nupen strašne neštastný. Ale vo vyčerpanej pôde postupne začali rásť viniče. A tak si ich Hypen začal pestovať.
Wiliamov kus pôdy odletel do vesmíru aj s červeným domčekom v ktorom bol Wilam. Ottoborg ho doteraz ešte nevidel.
Čo Ottoborg nevedel bolo to, že Wiliam letí do najnebezpečnejšej časti vesmíru v ktorej žijú stvorenia z názvom Viktori. Viktor je stále strašne hladný, má obrovskú pusu s tesákmi a je celý chlpatý.
Štyria Viktorovia hneď zočili že ku nim Wiliam letí. Wiliam je priateľský a tak sa vystrčil z domčeka a zamával na Viktorov: "Haló, chlpatý priatelia!"
Viktorovia zjačali od radosti keď ho zbadali. Lenže zbadal to aj robot Bil. Rýchlo natiahol svoje tri ruky a zachytil Wiliamov kus pôdy. Pritom dupol akurát na kus zeme kde boli Viktorovia a tak ich rozpučil na palacinku.
To ráno sa Wiliam naraňajkoval pri štyroch rozpučených Viktoroch a zobral si ich prikrývky na chladné noci. Wiliam a Bil sa stali priateľmi a ďalej plávali prietorom. Až raz v diaľke niečo zbadali... Vyzeralo to že je tam niekdo v núdzi.
Aloh Al si zobral zápisník hneď po tom čo sa Ottoborgov svet roztrieštil na kusy a spravil z neho denník. Tu je:
Môj kus pôdy prešiel cez zvláštny oblak modrého plynu. Oblak bol väčší ako viaceré svety čo som videl. V mihu som sa rozhodol a skočil som na ten plyn. Dopadol som na pružný povrch.
Uf! Som unavený! Konečne si pospím. Bol som totiž hore odvtedy kým sa Ottoborgov svet nerozpadol.
Neviem ako dlho som spal, ale zobudil som sa na to že niečo lezie po mojej nohe! Pričapol som to rukou, a zistil som že je to nejaká žltá škvrna. Ako som po nej chňapol, rozmliaždil som ju! Zrazu som začul zvláštny hluk.
Okolo mňa bol zástup veľmi malých bytostí. Určite museli niektoré z nich odpadnúť keď uvideli ako som jednu z nich omylom zapučil. Všetky sa na mňa pozrerali ale žiadna sa neodvážila na mňa vyliezť.
Najväčšie z nich boli asi také veľké ako môj palec. Každá bytosť mala veľkú hlavu ale celkovo boli bytosti dokonale okrúhle. Vyzerali ako melón!
Ich hlava sa od tela dala rozlíšiť pomocou tmavej čiary medzi nimi. Každá bytosť na nej mala ústa ale oči, uši a nos boli takmer nerozoznateľné.
Bol som veľmi hladný, lebo som cestoval štyridsať dní a nocí a tak prvé čo ma napadlo bolo zjesť ich. Ale napokon som sa rozhodol že to neurobím. Naznačil som teda že chem jesť, a akurát vtedy mi zaškvŕkalo v bruchu. Ako sa zdalo, bytosti pochopili že som hladný a doniesli mi nejaké zelené kryštály. Keď som ich ochutnal, zisti som že to bol nejaký zelený žuvací cukor. Zdalo sa mi že sa mi z nich robia tvrdé zelené myšlienky.
Keď som všetko zjedol, bytosti mi hneď doniesli ďalší zelený cukor a spolu s nim aj pohár(aj keď pre ne to musela byť vaňa) a v ňom zelené víno. Chutilo mi tiež a zdalo sa mi že z neho mám mäkké zelené myšlienky.
Keď na mňa "Veľké hlavy"(tak som ich nazval) hovorili, nič som im neporozumel. A tak som si radšej ďalej pil ich víno.
Jedna bytosť čo na mňa najviac rozprávala, vyzerala že je ustarostená. Myslím si že je to otec týchto bytostí. Keď niečo rozprával tak pritom podivne tancoval. Vyzeral naozaj hlúpo.
O niekoľko týždňov keď na mňa otec znovu hovoril, nejaké veľké hlavy vo farebných tričkách na mňa vyliezli a začali robiť zvláštne veci. Jeden jazdil v mojom krúžku, druhý sa ponoril do sudu z vodou a iný robili saltá na mojich troch hrotoch čo mám na hrudi. Asi je to nejaký druh ich zábavy.
Deň po dni prebiehal stále rovnako: jedol som zelený cukor, pil zelené víno a pozeral na otca ako sa mi voľačo snaží povedať. Zvyčajne som sa na nich usmieval alebo som sa ich snažil napodobniť. Nebudem si písať denník pokiaľ sa nestane niečo zvláštne.
Ako dlho som tu bol? Neviem, keď sa nič nedeje je ťažké sledovať čas. Raz keď mi otec znovu niečo hovoril tak prešiel pár krokov a začal ukazovať rukami. Myslel som že je to ich tanec tak som vstal a skúšal som ho napodobniť. Otec však z toho nebol spokojný.
Tak som to skúšal znova a znova a išlo mi to čím ďalej tým lepšie, keď sa zrazu na mňa zniesla spŕška jedla! Pomyslel som si že to je nejaká ďalšia časť tanca tak som skákal ako divý a snažil som sa chytiť jedlo do úst. Išlo mi to dosť dobre, lebo som mal omnoho väčšiu pusu ako tie malé bytosti. Možno preto ma vybrali na túto časť tanca.
O chvíľu sa sem zišli všetky veľké hlavy a hádzali na mňa jedlo. Snažil som sa s nimi udržať krok ale nešlo mi to. Obávam sa že veľa tých veľkých hláv nemali dobré úmysly lebo veľa jedla mi dopadalo na telo. A nezdalo sa že by chceli prestať.
Bytosti spravili okolo mňa veľký kruh a kňučali a škriekali. To som už nevydržal a prekročil som ich. Ale oni hádzali stále! Až keď som odišiel dosť ďaleko prestali.
Hneď prestali kňučať a začali odušu tlieskať. Otočil som sa aby som ocenil to že sa mi odmenili za môj tanec, ale oni na mňa začali znovu hádzať jedlo! Otočil som sa naspäť a odišiel som. Nechcelo sa mi pokračovať v ich zbesilom tanci.
Po chvíľke kráčania som uvidel ďalšiu skupinu rovnakých bytostí. Keď som ku nim prišiel boli ticho, nekňučali ani neškriekali.
Ale po chvíli som uvidel že úplne rovnaké neboli. Mali menšie hlavy a na nich zreteľné oči, uši a hlavne nosy. Niektorý z týchto nosáčov(tak som ich nazval) prišli až ku mojim nohám.
Potom začali všetci nosáči tlieskať a vyskakovať do vzduchu ako pominutý. Po chvíli sa utíšili a spravili cestu pre jedného nosáča ktorý prišiel ku mne.
Vyzeralo to že tohto nosáča všetci ostatný rešpektujú. Pomyslel som si že toto je otec týchto bytostí. Niečo mi začal hovoriť, ale nič som mu nerozumel. Stále som sa na neho iba usmieval. Keď dohovoril, rozhodol som sa že mu aj ja niečo poviem.
"Dobre, to je naozaj pekné, že ste ma prišli všetci pozdraviť. Viete, už som nemohol vydržať že veľké hlavy na mňa pri tanci stále hádzali jedlo. Rozumiete mi?"
Usmial som sa a čakal že sa niečo stane. A stalo sa! Všetci nosáči sa zdvihli a odišli preč. Rozhodol som sa čakať na tomto mieste. Bol som tu dni a dni ale nosáči na mňa zabudli.
Po týždni som bol už poriadne hladný ale nosáči ktorý prešli okolo mňa na mňa len pozreli a šli ďalej. Väčšinu dňa trávili tým že pľuvali. Bolo to naozaj nechutné. Neviem prečo som si to predtým nevšimol.
Potom som si všimol že všetka ich potrava pochádza z toho kam pľuvú! Jedlo zo slín! Akurát nadišiel čas zberu a takku men nosáči po prvý raz prišli a ponúkli mi to odporné jedlo. Ako som ho mohol zjesť? Zdvihol som sa a utekal preč.
Cítil som sa strašne osamelý. Nemohol som byť medzi nosáčmi a nechcel som ísť ani ku veľkým hlavám aby na mňa znovu nezačali hádzať jedlo.
Teraz keď som prišiel do stredu modrého plynu uvidel som cez neho že sa sem niečo blíži. Bolo to stále väčšie a väčšie.
A vtedy som sa roztancoval od radosti! To čo sa blížilo bol môj kus pôdy na ktorom som bol keď sa rozpadol Ottoborgov svet. Teraz krúži okolo tohoto plynu a príde sem! Vykríkol som: "Ja som najšťastnejší zo všetkých synov Ottoborga!"
Keď bol kus pôdy pri mne blízko, napäl som všetky sily a skočil. Podarilo sa! Som "doma" zatiaľ tri minúty a akurát som sa vyhovoril do svojho denníka. Dúfam že už nikdy...
Tu sa denník náhle končí. Hovorí sa že v tej chvíli keď sa Aloh Al viezol na kuse pôdy, ten narazil do špinavého oblaku. Aloh Al sa neudržal a spadol do neznáma. Nikdo ho už viac neuvidel.
Creekerov kus pôdy bol najväčší zo všetkých a bol plný jazier. Bolo ich viac než pôdy. Creeker žil na tomto kuse mnoho storočí a spravil si sochy lyžičiek a košov plných bochníkov.
Creeker vyrábal sochy zo suchej pôdy. Vždy keď sa mu už nejaká nepáčila, hodil ju do jazera a tie teda pokrývali stále viac plochy.
Creeker bol na svoju prácu veľmi kritický a vždy sa mu zdalo že jeho socha nevyjadrila to čo ňou chcel povedať. Bol z toho frustrovaný.
Nevedel presne čo jeho sochám chýba, ale cítil že to stále nie sú také ako by si predstavoval.
"Keby boli trochu väčšie..." hovoril si stále. Svoj posledný výtvor si potom odtiahol do najbližšieho jazera.
Bol na to stále zameraný a keď ho neuspokojila ani veľká socha červenej žiarovky tak si už svoje sochy prezeral iba veľmi krátko a hneď ich odtiahol do jazera.
Najväčšia socha ktorú Creeper spravil bolo bábätko ktoré drží jablko. Bola taká veľká že Creeper musel použiť laná na to aby ju mohol dorobiť.
Ale znovu si povedal" Nie, nie, nie. To už vôbec nie!" Potom Creeker chcel zhodiť sochu do jazera. Tá ale bola primoc ťažká a tak sa neprevrhla ale začala postupne klesať do jazera. Creeker chcel začať stavať novú sochu(chcel spraviť veľké kliešte ako kopú do pieskového vedierka) a tak neuvidel obrovskú vlnu ktorá ho vyhodila do vzduchu. Keď dopadol na zem tak sa rozhodol že už nebude robiť také veľké sochy a bol už spokojný aj s menšími.
Kus zeme na ktorom bol Hondo narazil na obrovské zviera ktoré žilo na nepomenovanej planéte. Hondo si myslel že ani nezistilo že doňho narazil. Bolo oproti nemu strašne veľké.
Hondo spravil niekoľko ciest po zvierati a zistil že nieje všade rovnaké. Niekde bolo hnedé a po pár krokoch žlté a tak ďalej. Bolo pevné a hladké. Keď došiel na okraj tak sa mu žalúdok zatriasol tak, že skoro spadol. Zem bola strašne ďaleko. Keby skočil určite by sa roztrieštil.
Išiel teda ďalej a po dlhom čase sa dostal zvieraťu na šiju. Nevidel mu ešte na hlavu lebo bola ďaleko.
Hondo sa rozhodol že pôjde ďalej až keď si pospí. Uložil sa teda a pospal si. Ráno sa zobudil a keď prešiel ešte kúsok tak zistil že je na najvyššom mieste zvieraťa.
Edov kus pôdy sa navždy točil na mieste.


Homen

Quater vyrobil Homena a dal mu dve koruny s tým, že sa môže rozhodnúť čo spraví s tou druhou. Homen si hneď vytvoril syna s menom Pinto Bunyan a dal mu druhú korunu. Pinto Bunyan potom pomáhal Homenovi zo všetkým čo robil.
Homen spravil veľa bytostí ktoré sa volali Yntovia. Yntovia boli modrý a vyzerali ako malí chrobáci. Modrý Yntovia sa v prvý deň svojej existencie rozdeľovali do malých skupiniek. Každá skupinka mala za úlohu niečím pomôcť všetkým Yntom. Napríklad Skupinka Južných Yntov pestovala jedlo, Skupinka Severných Yntov stavala domčeky pre všetkých a podobne.
Všetci boli pokojný a efektívne pracovali a tak sa Pinto Bunyan rozhodol spraviť niekoľko jeho vlastných Yntov ktorý boli biely.
Keď sa biely Yntovia začali množiť, tak ich dcéry sa zapáčili modrým Yntom a tí si ich zobrali za manželky.
Ale bielym Yntom sa nechcelo pracovať a iba ich vyžierali. Jedno ráno sa stalo že jeden biely Ynt hodil vajce na modrého Ynta. Vznikol z toho veľký spor.
Hemhemhem, modrý Ynt zhromaždil všetkých modrých Yntov na vojnu a vybral z nich 30000 najepších bojovníkov ktorých poslal napred.
Potom povedal ostatným: "Pozrite sa: vy budete v zálohe, choďte tuto kúsok za mesto a keď napadneme bielych Yntov tak sa rýchlo stiahneme, biely Yntovia nás budú prenasledovať a vy medzitým podpálite mesto." Ibaže Hemhemhem použil veľmi starú reč ktrorej porozumelo iba pár Yntov. Tí ostatní sa rozpačito škrabali na hlavách že čo to Hemhemhem trepe. Yntovia ktorí porozumeli odišli na miesto medzi dvomi tábormi bielych Yntov.
Ráno sa Hemhemhem skoro zobudil a prišiel za svojou armádou. Rozhodol sa že najprv pôjde na východný tábor bielych Yntov. Poslal asi 5000 Yntov na západ od mesta. S ostatnými sa presunul na sever od mesta. Kráľ Bielych Yntov práve spozoroval že Modrý Yntovia prišli a tak sa za nimi vyrútil zo všetkými bielymi Yntami. Modrý Yntovia sa rýchlo stiahli a biely Yntovia ich začali prenasledovať. Mesto nechali nestrážené.
Homen povedal Hemhemhemovi: "Namier kopije na mesto bielych Yntov a ja ti ich pomôžem poraziť." Hemhemhem teda namieril kopije na mesto a modrý Yntovia čo boli v zálohe sa vyrútili a podpálili ho. Keď sa biely Yntovia otočili a uvideli že ich mesto horí, schytila ich strašná panika a začali bezhlavo utekať. Ale Hemhemhemovi pribehli na pomoc aj tí Yntovia čo podpálili mesto a tak zajali a zabili skoro všetkých bielych Yntov. Kráľa bielych Yntov nezabili, ale priniesli ho Hemhemhemovi.
Dokopy tento deň zabili modrý Yntovia 12000 bielych Yntov a až do večera spaľovali všetko v meste.
Kráľa bielych Yntov obesili a potom ho hodili pre mestskú bránu kde naňho navŕšili kopu kameňov.
Bielim Yntom ktorí unikli velil Itchigoplasty a ten ich rozdelil do štyroch skupín. Keď nastala noc tak sa začali pomaličky plížiť ku táboru modrých Yntov. Práve vtedy z brány vyšiel Pimento Loofa(modrý Ynt), syn Texadrila a povedal: "Kto je Itchigoplasty aby som mu slúžil?". Hneď v diaľke na hore spozoroval bielych Yntov. Povedal Faktotrónovi: " Yntovia sem idú z hory!" Ale Faktotrón odvetil: "Figu borovú idú, to ti tam iba tiene mátajú oči." Ale Pimento Loofa o chvíľu prišiel a povedal: "Yntovia sem už idú po ceste Divinerov sendvič!" A Faktotrón povedal: "Kde zmizla tvoja nafučanosť keď si povedal kto je Itchigoplasty aby som mu slúžil? Choď a bojuj s ním!" Pimento teda išiel a spolu z modrými Yntami sa pustil do boja s bielymi Yntami. Boj pred hlavnou bránou do mesta trval dlho a bolo veľa zranených ale napokon Itchigoplasty porazil Pimenta ktorý utiekol. Faktotrón za to Pimenda aj z jeho všetkými príbuznými vylúčil zo spoločnosti.
Na ďaľší deň, keď modrý Yntovia vyšli z mesta, Itchigoplasty rozdelil svoju armádu do troch skupín. S prvou sa premiestnil ku mestskej bráne kde zabíjal všetkých modrých Yntov. Ostatné skupiny medzitým zabíjali tých Yntov ktorý sa snažli utiecť. A tak Itchigoplasty dobyl mesto späť.
Keď sa to dopočuli vodcovia veže modrých Yntov tak vošli do chrámu Holmarrk. Itchigoplasty so svojou armádou vošiel do lesa a tam si každý odrezal jeden konár. S tými potom podpálili vežu a v nej zhorelo tisíc Yntov.
Potom Itchigoplasty išiel do mesta modrých Yntov a obsadil ho. V jeho strede však bola veža do ktorej sa zhromaždili všetci obyvatelia mesta. Itchigoplasty prišiel ku veži aby ju zapálil ale ženy modrých Yntov naňho zhodili 16 tonový balvan a ten Itchigoplasta rozmliaždil na palacinku. Potom mladší modrý Yntovia vybehli a zarevali na bielych Yntov: "Vášho pripečeného vodcu zabili naše ženy!" Keď to biely Yntovia počuli, tak sa rozhodli ukončiť vojnu a odišli do svojej vlasti.
Keď začali modrý a biely Yntovia proti sebe bojovať, prišiel Quater a zobral Pintovi Bunyanovi korunu a dal ju svojej bytosti Arvenovi čo spravil.


Hoborg

Quater chcel vidieť čo sa stane keď spraví tvorivú bytosť z veľkým srdcom. Quater teda novú bytosť pomenoval Hoborg čo znamená veľké srdce.
Len čo Hoborg dostal korunu, odišiel do prázdnoty a Quater ho z diaľky sledoval.
Hoborg chcel spraviť miesto kde by mohli žiť jeho bytosti. Napadlo ho že prázdnota by bola skvelým nebom nad jeho svetom, lenže na to aby ho mohol spraviť potreboval nejakú zem. Bola tu len jedna nepríjemná vec a to že niektoré jeho bytosti by mohli byť zlé. Hoborg totiž chcel aby sa bytosti ktoré stvorí mohli tešiť navždy, ale nechcel ich nútiť aby ho mali radi a poslúchali ho. Chcel aby mali slobodnú vôľu a mohli sa rozhodnúť robiť dobre alebo zle.
Ako nad tým všetkým rozmýšľal, rozhodol sa že spraví jednu bytosť, počká a uvidí či to bol dobrý nápad pred tým než bude pokračovať. Hobrog teda spravil model jeho sveta z plastelíny aby videl ako v skutočnosti vyzerá to čo si predstavoval.
Strávil asi dvadsať rokov nad projektovaním jeho sveta ktorý sa mal volať Overhood. Ale na jeho spravenie potreboval plastelínu takej kvality, že než by ju nazháňal trvalo by mu to štyristo rokov. Rozhodol sa teda že poprosí o pomoc Quatera.
"Quater, ďakujem že si mi dal takú dobrú korunu.. Všetko v mojom živote je nádherné ale chcel by som..." Hoborg si kľakol "Môžeš mi dať plastelínu najlepšej kvality?"
Quater sa zasmial,: "Čo je zlé na plastelíne ktorú som ti dal?"
Hoborg odopvedal: " Páči sa mi plastelína ktorú si mi dal, ale ja som chcel svoje bytosti spraviť iba z tej najlepšej lebo chcem aby žili večne. Plastelína ktorú si mi dal trvá iba pár tisíc rokov."
Quater bol ohromený. "Tu je priestor ktorý je taký veľký ako potrebuješ. Budeš si môcť vybrať najkratšiu cestu ku plastelíne a to by ti malo jej zháňanie naozaj veľmi zrýchliť."
Hobrog si prezrel priestor. "Oh, ďakujem ti Quater! Si veľmi štedrý!"
Hoborg hneď začal zháňať v priestore plastelínu. Čoskoro jej uvidel veľkú kopu ktorú potreboval na spravenie Overhoodu.
Odvtedy bol dlho každý deň rovnaký. Hoborg dlho pred východom slnka vyrazil aby mohol cestovať v chlade. Pred začiatkom cesty rozmýšľal o Quaterovi. Potom si svojím hlbokým hlasom spieval pesničky o plastelíne aká je dobrá na to čo chce spraviť. Po rannej ceste si chvíľu odpočinul a poobede znovu vyrazil.
Keď cestoval 20 rokov, cítil sa veľmi osamelý. Našiel si teda kus pôdy na ktorej bol vinič. Hoborg si pod neho ľahol aby ho tienil. Bol z tejto rastlinky nesmierne šťastný. Ale ráno sa doplazil červ a zožral rastline všetky listy. Slnko potom svietio na Hoborga tak silne, že zoslabol a povedal: "Smrť by bola pre mňa lepšia ako takto žiť."
Hoborg nemohol nič robiť, len ležal. Potom začal len tak škrabať plastelínu. Zapáčilo sa mu to a tak povedal: "Škrabanie je pre mňa lepšie ako smrť!" A tak stále len škrabal a škrabal a škrabal.
Išlo mu to veľmi pomaly a tak až po niekoľkých rokoch naškrábal z plastelíny toľko špiny, že si z nej spravil hrudku.
Červ ktorý zožral viniču listy sa práve vyhrabal zo zeme a začal obdivovať hrudu špiny. "Oh, to je ale pekná hrudka špiny! To si spravil sám?"
"Áno." povedal Hoborg.
"Keby som bol tebou," povedal červ, "spravil by som viac hrudiek špiny a potom z nich spravil bytosti. Mimochodom, skutočne si videl tú kopu plastelíny ktorú ti Quater dal? Alebo ju len chceš vidieť lebo Quater povedal že tu je?"
Hoborg odpovedal: "Quater mi povedal že si tadiaľto môžem vybrať tú najkratšiu cestu ku plastelíne a tým si ušetrím pekných pár rokov cestovania. Ale ja už cestujem tak dlho..."
A červ povedal: "Tak naozaj si videl tú plastelínu alebo nie? A zaujímalo by ma, videl Quater tú plastelínu?" Hoborg začal v duchu rozmýšľať. "Naozaj som tam videl tú kopu plastelíny? Iba som o nej počul, nevidel som ju. Je pravda že kým som spravil túto hrudku trvalo mi to niekoľko rokov ale však ja mám času dosť a tu je naozaj veľa špiny.
Keď budem pokračovať v ceste, nemám žiadnu istotu že sa ku tej kope naozaj dostanem. Môžem vytvoriť Hrudkotvory a naplniť s nimi túto krajinu. Prvého Hrudkotvora spravím z tej hrudy čo som práve vyformoval."
Hoborg si kľakol na zem a začal v rukách miešať hrudu špiny aby ju obživol. Ako ju tak miešal odrazu sa začala pomaly hýbať. Hoborg sa vydesil a prestal miešať. Hrudkotvor bol príšerný. Najhoršie bolo že znevažoval to, že takýmto spôsobom ho spravil Quater. Hoborg dúfal že hrudka má v sebe iba málo života a ten po chvíli vyhasne. Zaspal s tým že už nikdy nebude robiť takéto ohavné veci.
Keď otvoril oči uvidel čosi strašné. Pri viniči bola nejaká hrozná vec ktorá bola žltá, pľuvala bahno a mala oči.
Hobrog si pretrel oči a zobudil sa. "Uf, ešte že to bol len sen." Oddýchol si. Zrazu uvidel že sa sem niečo z diaľky blíži. Najprv si myslel že je to jeho hrudkotvor, ale keď sa to priblížilo zistil že je to omnoho väčšie.
Bol to veľký robot. Hoborg si uvedomil že ho môže zašľapnúť! Rýchlo zobral povraz ale zistil že nie je dosť dlhý! V zúfalstve rýchlo zobral kus zo svojej hrudi a vyšúľal z nej povraz. Ten potom napol cez cestu. Robot si to všimol, zastavil a povedal: "Jaaaaaaa Bil. Jaaaaaaa Bil."
Hoborg naňho zareval: "Jaaaaaaa Hoborg. Ja som Hoborg."
Malá postavička ktorá vykúkala cez otvor v robotovi(bola trochu menšia než Hobrog a päťdesiat krát menšia ako Bil) ukázala na jeho hrudník a povedala: "Prosím ťa čo sa to s tebou porobilo???"
Hobrog sa pozrel na hrudník a uvidel že cez dieru ktorú tam teraz mal mu vidieť vnútornosti. Zvolal:"Dobrý Quater! Čo budem teraz robiť?"
Malá postavička si odopla opasok, dala ho do ruky Bilovi a ten ním zaviazal Hoborgovi ranu v hrudi. Potom zložil postavičku dolu. Tá povedala: "Ja som Wiliam." a Wiliam zobral povraz čo Hoborg vyšúľal a opatrne ho roztlačil do rany až sa zacelila.
Hoborg vstal a potriasol Wiliamovi rukou: "Ahoj Wiliam, ja som Hobrog a práve si mi zachránil život! Ďakujem ti!"
Wiliam na to nezareagoval a tak Hoborg usúdil že nebol úplne pri zmysloch ale aj tak mu bol vďačný.
O niekoľko dní sa Hoborg rozhodol že bude pokračovať v ceste. Spýtal sa Bila a Wiliama či by nechceli ísť s ním. Bil povedal: "Jaaaaaa Bil. Jaaaaaa Bil." a Wiliam si niečo nezrozumiteľné zafufňal popod nos.
Hoborg si pomyslel že s ním nechcú ísť tak im povedal "Čaute" a išiel. Ale bol prekvapený keď uvidel že Wiliam a Bil idú za ním! Hoborg sa ich neopýtal prečo, ale bol veľmi šťastný a znovu išiel ku kope plastelíny.
A tak sa s Wiliamom viezli vo Veľkom Robotovi Bilovi(Hoborg zistil jeho celé meno lebo ho mal vyryté vzadu na nohe). Hobrog zistil že Bil má v sebe prepínač "dobrý" a "zlý". Teraz bol nastavený na "dobrý" a Hobrog sa neodvážil zistiť čo sa stane keď ho prepne na "zlý", ale myslel si že to nieje dobrý nápad, vytvoriť bytosť ktorá vie riešiť všetko správne aj nesprávne.
Po niekoľkých rokoch všetci traja dorazili ku Kope platelíny. Bola nádherná a Hoborg zistil že je ešte kvalitnejšia ako plastelína z ktorej je on sám vyrobený! Hneď si dal dole korunu a začal formovať niekoľko kusov a Bil a Wiliam mu pomáhali. Hoborg usúdil že je tu dosť plastelíny na spravenie Overhoodu a asi dvetisíc bytostí.
Ibaže vtom zpozorovali že ku nim beží Tikberger. Tikberger je niečo strašne odporné a slizké. Hoborg zaryčal na Bila aby ho aj s Wiliamom zobral a aby s nimi rýchlo bežal preč(lebo Hoborg si už plastelínu zobral do koruny). Lenže Tikberger bol rýchlejší a tak už za chvíľu dohnal Bila lebo mal rád plastelínu a vedel že títo jej majú veľa.
Otvoril ostrým pazúrom Bilov ID panel. Hoborg zistil že Bil spomaľuje a ak niečo rýchlo nespraví zahynie. Odhodil teda veľkú hrudu z plastelíny. Zistil že mu zostalo dosť plastelíny na stredne veľý svet a pätsto bytostí. Problém však bol že Tikberger rýchlo pohltal všetku plastelínu a už bol znovu nebezpečne blízko za Bilom. Hoborg znervóznel a rýchlo mu hodil ešte jeden kus plastelíny. Keď Tikberger zjedol aj túto plastelínu tak výrazne spomalil. To bolo dobre lebo aj Bil už začínal spomaľovať. Nemohol totiž veľmi dlho rýchlo bežať.
Hobrog sa rozhodol že mu musí postačiť svet z dvadsiatimi bytosťami. Aj tam už teraz mal tak málo plastelíny že to výrazne obmedzilo jeho plány. Odhodil teda ešte niečo a keď to Tikberger zjedol, odkväcol na zem s bruchom plným na prasknutie.
Ďalej Bila riadil Hoborg. Po viacerých rokoch sa Hoborg s Wiliamom a Bilom vrátil naspäť a mal nápad ako vybuduje svet Neverhood ktorý bude trvať večne...
...a nič sa v ňom nepokazí.


Arven

Arven vytvoril tisíce a tisíce bytostí hneď po tom čo dostal korunu. On ju vlastne ani nemal na hlave lebo len čo vytvoril nejakú bytosť, než si ju stihol dať na hlavu už išiel spraviť ďaľšiu.
Všetko vytvára takto: príde, vytvorí, odíde. Arven sa už potom nestará o svety ktoré spravil. Quater spravil Arvena tichého, vážneho a štíhleho. Arven len raz hovoril o tom aké bytosti vytvoril.
Quater totiž chcel spraviť bytosť ktorá zaplní svojimi svetmi zvyšok priestoru. Arven nemá čas na to aby spravil bytosť ktorá by tiež tvorila. Arven má teraz sedem svetov:
NORDO je svet ktorý sa skladá zo siedmych planét a na každej z nich je nejaká civilizácia. V ich mytológiach sú spoločné prvky a tiež v nich medzi sebou svety bojujú, ale s skutočnosti ku bojom medzi nimi nikdy nedošlo. Občas si svety medzi sebou robia nejaký závod.
Sedem planét je:
Idsnak-obyvatelia sú lebkoopice. Lebkoopice sú opice ktoré nemajú na tvári kožu a preto im vidieť lebku. Lebkoopice sa celý deň naháňajú. Mladšie lebkoopice by chceli postrašiť niekoho z iných civilizácií, ale nevedia sa dostať na nijaký iný svet. Staršie a múdrejšie lebkoopice pracujú na doprave. Alpha Jaw, vodca Kráľovstva lebkoopíc chce spraviť raketu aby mohli na nejakú inú planétu odviezť mladé lebkoopice.
Jedného dňa keď Alpha Jaw vypracoval podrobné plány na výstavbu rakety a rampy na jej odpálenie, jeho pomocník Chlpaté Jo sa išiel napiť vody. Ako sa na seba vo vode pozeral, rozmýšľal aké by to bolo keby mal na tvári kožu.
"Som veľmi škaredý" pomyslel si Chlpaté Jo.
Bolo zvláštne že si to pomyslel lebo väčšina lebkoopíc sa nezaujímajú o to čo si o nich myslia iný.
"Preto sa hodím do vody a nebudem tu viac žiť." povedal si a skočil.
Spravil veľký šplach a pocítil aká je voda studená. Ponáral sa do vody hlbšie a hlbšie až bol tak hlboko ako ešte žiadna lebkoopica nebola. Bola tam tma a Chlpaté Jo začal premýšľať o svojej mladosti. Pamätal si zvlášť na jeden nepríjemný deň keď bol ešte mladý.
"Veľa je chĺpkov na našom chrbte, a tak je lebkoopíc na tomto svete." povedal svoju životnú múdrosť Low Jaw.
Od vtedy Chlpaté Jo stále nasledoval Low Jawa. Ak išiel Low Jaw do lesa po orechy, išiel aj Hairy Jo. Ak išiel Low Jaw do svojej záhrady, išiel tam aj Chlpaté Jo.
Jedného teplého dňa Chlpaté Jo nasledoval Low Jawa do jaskyne. Okolo vchodu do nej sa zhromaždil veľký zástup. Manželka Low Jawa na nich všetkých gánila. Chlpaté Jo sa tlačil dopredu aby uvidel Low Jawa. Ale ako išiel tak zo seba odral všetky chlpy za čo sa potom hanbil. A tak Low Jaw cez neho prehodil veľký šál.
Arnod - obývaná Rrami. Rrovia stále pozorujú ostatné planéty a dúfajú že sa od ich obyvateľov všetko naučia. Svoj výskum sústredia na čítanie mysle iných bytostí. Rrovia produkujú Omega Rr. Omega Rr. dokážu použiť sboju myseľ na to aby sa premiestňovali medzi svetmi. Túto schopnosť im napokon zatrhol Arven až vtedy keď ho na to upozornil Quater ktorý videl že Omega Rr. sa premiestnili ku Yntom, Lebkoopiciam a na iné planéty.
Ba'ak - obývaná Pololebkoopicami ktoré sú z polovice modrý Yntovia. Volajú sa aj "Modré Yntie lebkoopice" a vyzerajú ako lebkoopice ktoré majú niekde na tele modrú farbu. Táto sa stáca generáciami. Pololebkoopice sa omnoho viac správajú ako modrý Yntovia než ako skutočné lebkoopice.
Guhrli - obývané Proto-lebkoopicami. Sú to úbohé bytosti s ktorých každý deň hromada zomrie od dehydratácie. Môžu jesť iba chlieb ktorý si robia z Wxov. Každý deň sa totiž Guhrli stretne z planétov Wx a Proto-lebkoopice si zoberú niekoľko Wxov a spravia si z nich chlieb.(v konečnom návrhu lebkoopíc ktoré žijú na Idsnaku Arven tento nedostatok odstránil) Keďže to trvá iba chvíľku, nieje možné aby Wxovia kolonizovali proto-lebkoopice.
Wx - obývaná Wxami. Wxovia sú tučný, chlpatý a žltý. Wxovia sa rozmnožujú nepohlavne a každý mesiac by ich bolo priveľa ak by ich nejedli Proto-lebkoopice.
Hapsborg - obývajú ju iba jeden Rr a jedna lebkoopica ktorí sú najlepšími priateľmi. Rr sa volá Rrheostan a loebkoopica Mazzimoast. Prvý rok sa kvôli príbehom o nepriateľstve medzi siedmymi planétami ku sebe báli priblížiť. Potom však Rrheostan chcel skúmať Mazzimoastove zvyky a tak za nim tajne chodil a študoval jeho výkaly, čo jedol, ako si býva na strome. Napokon sa po sto rokoch spriatelili a uvedomili si že iba spolu dokážu prežiť. Teraz väčšinu času trávia tým že sedia pred svojimi domami a rozprávajú si príbehy.
Yanko - obývaná nasledovníkmi Mai Kea. Mai Kea mal žiť na Hapsborgu ale v skutočnosti neexistoval. Yankites(bytosti Yanko) robia nádherné umelecké diela pre Mai Kea. Asi najepšie umelecké diela v priestore ktorý spravil Quater boli vyrobené na Yanko. To je dôvod kvôli ktorému nikto nemá to srdce povedať Yankites že Mai Kea neexistuje.
Ostatných šesť svetov ktoré Arven spravil sú:
PLASMO je obrovský oblak tak malých bytostí že ich nikto nemôže vidieť. Rrovia svojou mysľou predpokladajú že tu sú.
ALFATIC - je svet bytostí R'Goss. Každý ich potomok je väčší. Starší R'Gossovia hovoria: "Ten môj vnuk je ale veľký!" alebo "Keď som bol malý tak som si musel pristaviť stoličku aby som stiahol hrniec z kuchynskej skrinky." Domy ich predkov nikdy nie sú dobré pre ďaľšiu generáciu lebo tá je priveľmi väčšia.
ALPA FEMALPA je svet v ktorom deti riadia svojich rodičov. Deti ich posielajú robiť všetky ťažké úlohy a rodičia sa pretrhnú aby im vyhoveli. Niekto by mohol povedať že sa taký svet nemôže udržať. Ale takto Alrodičia(alebo rodičia) rýchlo vyvíjajú nové technológie. Napríklad nejaké dieťa povedalo: "Chcem vedieť čo je tá bodka hore!" a rodič za deň a noc vynašiel ďalekohľad.
Rodiny na Alpe Femalpe majú od jedného do troch detí, raritne viac. Je to kvôli tomu že keď prvé dieťa odpovie na otázku či chce mať brata alebo sestru "Áno!" rodičia mu vyhovejú. Keď potom toto druhé dieťa dorastie a prvé nieje nablízku, môžu sa ho rodičia spýtať tiež. Ak chce tak budú mať aj tretie, ale to si veľmi často už tak nevšímajú aby sa ho opýtali či chce mať brata alebo sestru.
Arven spravil láskavosť Homenovi a stvoril svet FLIMBY kde môžu žiť biely Yntovia. S tými pár bielymi Yntami čo zostali žiť v Homenovom svete spravili modrý Yntovia mier. Prežiť bez modrých Yntov bolo pre bielych Yntov veľmi ťažké. Preto sa medzi sebou rozdelili na múdrejších bielych Yntov("Roglingov") a hlúpejších bielych Yntov("Hablingov"). Hablingovia sa hrali na modrých Yntov a pracovali pre niektorého Roglinga. Tu je príbeh ako začali Roglingovia vládnuť Hablingom:
Jednu noc našiel Papto v lese ktorým putoval chatu drevorubača. Papto nemal svoju chatu lebo bol lenivý si nejakú vybudovať a bol unavený z chodenia a preto dúfal že ho Ynt drevorubač prijme na noc.
Drevorubačova žena otvorila dvere a povedala: "Nechcem aby tu niekto bol kým môj manžel nieje doma. Choď preč!" A zabuchla mu dvere pred nosom.
Papto bol veľmi hladný a cítil že v dome majú večeru. Pozeral sa okolo seba či neuvidí niečo na jedenie a zbadal krabicu Gflutoburger na streche domu. Nebola plná ale Papto z nej chcel aspoň zlízať zvyšky polievky. Keď sa vyšplhal na strechu zbadal v nej dieru ktorú bol drevorubač lenivý zaplátať. Uvidel že žena a traja vyberači daní pri ňom sedia pripravený večerať. Žena zavrela a kuchynskom šuflíku tousty víno a iné pochúťky.
Papto započul že drevorubač sa vrátil. Bol to pekný chlap ale keď videl vyberačov daní tak sa nazúril. Preto vyberači daní ku nemu chodili keď nebol doma. Papto z otvoru videl že žena schovala vyberačov daní do veľkého kufra na ktorý dala šálku s kávou.
"Čo robíš na mojej streche?" opýtal sa drevorubač Papta, "poď sa navečerať s nami."
Papto si Gflutoburger zobral zo sebou. Žena mu spravila miesto za stolom a dala mu misu plnú Toriwítu(sivá pasta bez chuti). Papto myslel na tousty a iné dobroty v šuflíku. Napokon vytiahol Gflutoburger a niekoľko ráz si ho otvoril a zavrel pri uchu.
"Čo to máš?" opýtal sa drevorubač.
"Oh to je môj Gflutospirit" odvetil Papto. "Neje Toriwít ale tousty a iné veci ktoré sú v kuchynskej skrinke." "Super!" vykríkol drevorubač ktorý vstal a našiel všetko jedlo ktoré tam jeho žena skryla. Tá na to nič nepovedala a doniesla jedlo na stôl. Papto znovu otvoril a zatvoril krabicu.
"Čo povedal teraz?" opýtal sa drevorubač. "Hovorí aby ste nezabudli na víno v šuflíku pred vami."
Papto a drevorubač si vychutnávali víno. Drevorubač chcel vedieť ako sa Gflutospirit používa.
"Nemohli by ste mi Gflutospirita ukázať?" opýtal sa drevorubač. "Rád by som ho videl."
"Ale samozrejme!" povedal Papto. "Vie mi povedať všetko čo chcem?" Papto zaklopal na krabičku. "Povedal áno. Gflutospirit je veľmi škaredý a tak by sme sa naňho nemali pozrieť tak skoro po jedle aby sme nevracali."
"Ja sa nebojím trochu vracania. Ako vyzerá?" "Asi ako vyberači daní." "Ah! Tá sú škaredý! Keď ich vidím tak sa vždy nazúrim. Ale znesiem to keď budem vidieť že je to Gflutospirit."
Papto otvoril krabičku, niečo do nej zašepkal a priložil ju k drevorubačovmu uchu.
"Dobre." povedal Papto. "Je v kufri ktorý sa používa ako stolík na kávu. Môžeš sa naňho pozrieť ale nenechaj ho z neho ujsť!"
"Pomôž mi pridržať veko." povedal a položil ruku na kufor v ktorom jeho žena skryla troch vyberačov daní. Rýchlo ho otvoril a hneď zabuchol.
"Uch! Ten je škaredý! Fuj!"
Povedal si že musí ešte niečo vypiť. Otvoril zásuvku a našiel ešte jednu fľašu vína.
O dosť neskôr drevorubač povedal: "Musíš mi predať Gflutospirita. Kľudne si pýtaj koľko prachov chceš, všetko zaplatím."
"Nie, to nemôžem urobiť," povedal Papto, "predstav si na čo všetko ho môžem použiť!"
"Oh ja tak chcem Gflutospirita! Prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím, prosím!" rozplakal sa drevorubač.
"Dobre,"povedal nakoniec Papto, "ak budeš zo ženou predstierať že ste ďaľšie tri roky moji modrý Yntovia, dám ti Gflutoburgerovú krabičku."
"To by bolo riešenie," povedal drevorubač, "ale kufor s Gflutospiritom ktorý vyzerá ako vyberač daní mi naháňa strach!"
Keď sa Papto ráno zobudil zobral kufor. Išiel na druhej strane lesa ku hlbokej rieke. Voda v nej divo búšila do brehov.
"Uf" povedal si "som unavený! Ten kufor je strašne ťažký. Musím ho hodiť do rieky a potom už nejako preplávam."
Nadvihol kufor keď sa v tom z vnútra ozvalo: "NIÉÉÉ! PUSTITE MA VON!!!"
"Jááááááááj!" zajačal Papto a predstieral že sa bojí, "Gflutospirit je tam! Radšej ten kufor rýchlo hodím do vody!"
"Nie, nie, nie!" zvolal jeden vyberač daní. "My budeme modrými Yntami pre teba nasledujúce tri roky!"
"No to by sa dalo!" povedal Papto a tak nasledujúce tri roky nemusel ani prstom pohnúť, stále ho obsluhovali.
O svete ELBEETO sa toho veľa nevie, iba to že je to klon Flimby, lebo je na druhej strane veľkej žltej plazmy. Tá zabraňuje vidieť ne tento svet.
SUMP je svet v ktorom je niekoľko dutých planét ktoré sú v sebe. Junn-obývaná Wx. Keďže tu niesú proto-lebkoopice, každý mesiac je ich asi polovica rozpučená váhou ostatných.
Mezzo Abberun - obývané Abberami. Abberovia majú podozrenie že nad nimi je planéta Junn lebo ku nim trhlinami niekedy spadne kostra nejakého Wxa. Niektorý Abberovia robia vrty aby sa dostali ku vnútorým Abberom, ale takýto cestovatelia sa nikdy nevrátili.
Abberovia sa delia do troch skupín. Prvá sú intelektuáli nazývaný Frankitovia. Druhý sú bojovný Abberovia nazývaný Dazzitovia. Tretí sú náboženská skupina Eeovia. Frankitovia rozpracovali teóriu o planéte Junn nad nimi a planéte Vnútorná Aberrun ktorá je v ich planéte. Dazzitovia a Eeovia nerešpektujú Frankitov. Eeovia tvrdia že Frankitovia potierajú ich mytológiu. Dazzitovia si myslia že Frankitovia sú banda nafúkancov.
Abberovia sa nemajú ako dostať na planétu Junk ale keďže stadiaľ cez trhliny niekedy spadol nejaký mŕtvy Wx, Frankitovia rozpracovali teóriu že tam je. Táto teória hovorí že by mal byť rovnako nejaký svet v ich svete. Táto teória sa nazýva "Dohad o vnútornom Abbers svete". Ale tí čo sa ku tomu vnútornému svetu snažili dostať, nikdy sa nevrátili späť.
Eeovia tvrdia že vo Vnútornom Abberse musia byť dvere na Druhú stranu. Aj keď niekoľko Frankitov tvrdí že tam žiadne dvere niesú, tí ostatný tvrdia že niekde vo vesmíre také dvere sú. Dazzitovia si myslia že výskum Frankitov v oblasti dverí je to jediné čo má pre spoločnosť význam.
Eeovia vytvorili zvláštnu mytológiu. Niektorý Eeovia nasledujú Otca, niektorý Quatera a niektorý Arvena. Niektorý nasledujú Otca a Quatera, niektorý Quatera a Arvena a niektorý Otca a Arvena. Niekoľko ich nasleduje všetkých troch: Otca, Quatera aj Arvena.
Veľa Dazzitov sa nechcú mať nič do činenia z Dverami na druhú stranu. Myslia si že ak by tam bol nový svet, mohli by ho dobyť.
Abberwabbee bol pozoruhodný veľkňaz Eeov. Traduje sa že ho zavraždil Kapangdazz, vodca Dazzitov kvôli jeho náuke o miere.
Vnútorný Abberun - tvrdia že dvere na druhú stranu sú vonku. Všetky ich mytológie o týchto dverách tvrdia niečo iné. Tu je niekoľko najpopulárnejších mytológií:
Lipocarrutherrs - Dvere sú všade. Túto mytológiu zastáva malá skupinka Frankitov, Rickovia. Tvrdia že keď splynieme z prírodou dosiahneme dvere. Preto obímajú stromy. Tvrdia že príroda vidí všetko.
Winthrrop Ballyhoo - Všetci sme už prešli dverami. Túto mytológiu vyznáva veľa Eeov ktorý sa nazývajú Marffeovia. Veria že kedysi v minulosti sme týmito dverami prešli.
Shempocalrrisian - tvrdí že dvere máme všetci v sebe. Vyznáva jú skupina Eeov zvaná Shempocalrrisianiti. Shempocalrrisianiti vraj našli dvere ale neprešli nimi lebo z nich padala voda z Mezzo Aberrnun. Odvtedy Shempocalrrisianiti používajú vodu na ich rituály.
Rrmbek - Na druhú stranu dverami prejdeme keď budeme robiť dosť dobrých skutkov. Napodiv túto mytológiu nezastávajú Eeovia ale Frankitovia. Niektorý z nich si myslia že túto teóriu vymyslel Jabberph. Jabberph bol podivný vedec ktorý stále splietal vedu a mytológiu dokopy. Kto chcel ísť do jeho školy musel naňho zavolať: "Počujem, počujem". Sám Jabberph chodil do školy Frankitov iba raz za čas. Väčšinu času strávil kopaním imaginárneho pokladu a falšovaním peňazí. Na koci svojho života povedal že našiel cestu do Rrmbek.
Jabberph povedal že dvere sa dajú vidieť iba špeciálnymi X-rengenovými okuliarmi. Vraj to že niekoľko jeho nasledovníkov zmizlo potvrdzuje pravdivosť učenia čo je na nejakých zvitkoch(ktoré však nikto nikdy nevidel). A že vraj jeho nasledovníci mali na očiach tieto X-rengenové okuliare.
Prrokoschmoko - Život je oničom, možno raz sami od seba padnete do dverí. Túto mytológiu nezastáva skoro nikdo.
Klarrczmun - kedysi dávno boli vyrobené dvere ktoré našiel jeden Abber a ďalej ich šíril ústnym podaním. Táto mytológia má tiež veľmi malú podporu. Tvrdí že keď budete spravodlivý tak raz sami nájdete dvere. Skupina Abberov ktorý vyznávajú túto mytológiu sa volá Klarrczmun. Tvrdí sa že ten prvý Abber sa volal Klabberz a videl ako jeho sused Toogabberg týmito dverami prešiel.
Toogabberg bol veľmi dobý Abber. Preto si Klabberz myslel že ak by sa niekto mal dostať cez dvere, bol by to on. Zobral si teda silnú zošívačku a zošil sa z Toogabbergom aby keď pôjde dverami tak prešiel nimi aj on. Preto vyznávači tohto kultu stále hľadia naostatných či je niekto dosť spravodlivý. Ak niekoho nájdu tak sa s ním snažia zošiť. Väčšinou potom zakročuje Dazzitová polícia.
Burrntoowie - Arven spravil dvere a vyhlásil že ten kto nimi prejde dostane trest smrti. Povedal to niekto kto si robil výsmech z toho že tam Arven nieje.
Flimperrty - Dvere na Vnútorný Abbers priniesom Merlopax Kleptomaniac. Je viacero legiend kto bol Merlopax; jedna tvrdí že Merlopax bol Abber ktorý nepatril do žiadnej spoločenskej skupiny a potom ukradol dvere ne druhú stranu z Mezzo Aberunu.
Appilow Pinsmarr - Dvere vyrobil Otec a raz ich každému ukáže a ten komu ich ukáže sa bude musieť rozhodnúť či nimi prejde.
Innagorradavida - dvere nájde ten ktorý umrie počas bitky. Táto mytológia je veľmi obľúbená u Dazzitov.
Jyan't Rroeb't - dvere sú to čo je reálne a Abberuni iba snívajú.
Tingleyspald - dvere sú postavené na obrovskej korytnačke.
Rroy Al - Iba 3667 Abberov môže prejsť cez dvere.

Zdroj: https://klaykap.webnode.sk/preklad-steny-kronik/
:!: Inside the Brut, RESPECT is everything! :!:


*********************************** Ak tu nájdeš chybný odkaz, faktickú, gramatickú alebo pravopisnú chybu, chýbajúcu, neúplnú či nepresnú informáciu alebo chceš vyjadriť konštruktívnu kritiku neváhaj ma kontaktovať. Aj Ty môžeš pomôcť spraviť túto stránku lepšou.***********************************

*********************************** If You find here any bad link, factual, ortographic or grammar mistake, wrong, uncomplete or missing information or want to express Your constructive criticism, do not hesitate to contact me. You can make this site to be better too. ***********************************
User avatar
Brut
Hlavný Admin
Hlavný Admin
 
Status: Offline
Posts: 193
Likes: 0 post
Liked in: 1 post
Images: 2
Joined: 23 Feb 2013, 22:57
Location: v Brute / inside the Brut
Online: 2d 13h 8m 20s
Gender: None specified
Blog: View Blog (1)
Slavic name: Brutibrut
Gangster nickname: Bruto di tutti Bruti
About Me: BRUT
Karma: 10

Rezervované

Postby Brut » 24 Jan 2019, 15:44

...
:!: Inside the Brut, RESPECT is everything! :!:


*********************************** Ak tu nájdeš chybný odkaz, faktickú, gramatickú alebo pravopisnú chybu, chýbajúcu, neúplnú či nepresnú informáciu alebo chceš vyjadriť konštruktívnu kritiku neváhaj ma kontaktovať. Aj Ty môžeš pomôcť spraviť túto stránku lepšou.***********************************

*********************************** If You find here any bad link, factual, ortographic or grammar mistake, wrong, uncomplete or missing information or want to express Your constructive criticism, do not hesitate to contact me. You can make this site to be better too. ***********************************
User avatar
Brut
Hlavný Admin
Hlavný Admin
 
Status: Offline
Posts: 193
Likes: 0 post
Liked in: 1 post
Images: 2
Joined: 23 Feb 2013, 22:57
Location: v Brute / inside the Brut
Online: 2d 13h 8m 20s
Gender: None specified
Blog: View Blog (1)
Slavic name: Brutibrut
Gangster nickname: Bruto di tutti Bruti
About Me: BRUT
Karma: 10


Return to The Neverhood

Who is online

Users browsing this forum: No registered users and 1 guest